Ako sme už spomínali v prvej časti tohto blogu, deti komunikujú cez svoju hru to, čo prežívajú. Hra je dieťaťu vlastná a prirodzená. Pomocou nej vyjadrujú svoje pocity, myšlienky, problémy, ťažkosti a nápady. V hre sú deti prirodzené, samé sebou. Hra je dobrým pomocníkom aj pri terapeutickej práci s dieťaťom.
Fázy terapeutického procesu
Dieťa pri terapii hrou prechádza rôznymi fázami. Najskôr sa zoznamuje s herňou, obzerá si hračky, skúma, čo herňa ponúka. Tak, ako sa zoznamuje s prostredím, zoznamuje sa aj s terapeutom. Postupne si k terapeutovi vytvára vzťah a buduje dôveru. Tento proces je u každého dieťaťa individuálny. Tým, že terapeut nezasahuje do procesu, nesnaží sa dieťa hnať vpred, ale naopak akceptuje tempo dieťaťa a dôveruje mu, dieťa postupuje takým tempom, akým dokáže ísť. Ak si už dieťa vytvorilo vzťah a dôveru k terapeutovi, začnú v hre dominovať agresívne prejavy v rôznych podobách (šermovanie, hra s pištoľou, hrešenie alebo udieranie hračiek, a pod.). Tieto prejavy však postupne miznú a nahrádzajú ich prvky starostlivosti, nehy a lásky (hra na mamu, upratovanie, varenie alebo ošetrovanie a pod.). V poslednej fáze procesu sa začína objavovať téma spravodlivosti a dôvery vo svoje vlastné schopnosti. Dieťa si pomocou hry upevňuje svoje novo naučené kompetencie.
Celý terapeutický proces môže trvať od 12 do 35 a niekedy aj viac stretnutí. Každé dieťa má svoje vlastné tempo. Preto je niekedy ťažké dopredu odhadnúť počet potrebných stretnutí.
Reakcia detí na terapiu hrou
Deti na terapiu hrou reagujú pozitívne. Je to pre nich nenásilná a nedirektívna forma terapie, pri ktorej na ne nie sú kladené žiadne nároky. Dieťa sa hrá a ani nevie, že pod vplyvom terapeutických vstupov prebieha proces liečby. Dieťa sa do herne teší a nezažíva žiadny ďalší stres, ktorý by jeho proces liečby spomaľoval. Ak dieťa prejde celým procesom, môžeme vidieť pozitívne zmeny vo vnímaní seba samého. Viac verí vlastným schopnostiam, rozhoduje sa samostatne a slobodne, za svoje rozhodnutia berie vlastnú zodpovednosť. Lepšie nadväzuje kontakty s rovesníkmi, je tvorivejšie, hravejšie.
Spolupráca rodičov
Pri terapii hrou je vhodné do procesu zapojiť aj rodičov. Rodič by sa mal pridržiavať odporúčaní terapeuta a nevyvíjať na dieťa žiaden nátlak („Už si povedal, že ťa spolužiak zbil…“). Ďalej by nemal dieťaťu zakazovať hrať sa s určitými hračkami (,,Nieže sa budeš hrať s pištoľou!“), alebo dieťa vypočúvať, čo sa v herni odohralo. Takýto vplyv rodiča môže proces spomaliť a nemusí prebehnúť správne. Preto je spolupráca rodičov nevyhnutnou podmienkou. Rodič môže naopak procesu pomôcť. Ak nebude na dieťa vyvíjať nátlak, nebude mu prikazovať alebo zakazovať, čo v herni môže a bude sa pridržiavať odporúčaní terapeuta, môže byť pri práci veľmi nápomocný.
Terapia hrou je teda metóda, ktorá za pomoci vzťahu a terapeutických vstupov napomáha dieťaťu nájsť svoje vlastné zdroje na to, aby sa mohlo rozvíjať, veriť si a vážiť si samé seba. Dieťa sa začne vnímať ako jedinečná bytosť, ktorá sa môže samostatne rozhodovať a môže využívať svoju vlastnú iniciatívu zodpovedne a tvorivo.
Monika Grepiniaková
- Zdroje
- WEINSTEIN, E. (2016). Play Therapy is More Than Child´s Play. [online], [citované dňa 27.10.2017], dostupné na internete.