Pozývam vás do príbehu, v ktorom sa „odpojený“ chlapec pripojil.
Než prišiel Adam na svet, zažil čiastočne dramatické chvíle už v brušku. Mama počas tehotenstva krvácala a preto venovali Adamovi zvýšenú pozornosť už počas jeho pobytu v maternici. Veci sa postupne upokojili a tehotenstvo postupovalo ďalej. Mama do konca tehotenstva nadmerné obavy neprežívala, ale zároveň si uvedomovala, že nemá rada nové veci, zmeny alebo situácie, ktoré nemá pod kontrolou, čiže v určitom strehu bola stále.
Adamovi sa na svet chcelo aj nechcelo. Pôrod sa začal v 39. týždni tehotenstva, ale Adam sa na svet neponáhľal, pôrod bol zdĺhavý a komplikovaný. Keď sa chlapec narodil, bol fialový a mal výrazne predĺženú hlavičku. Po pôrode spal štyri hodiny a mama spomína, že to bol na dlhý čas Adamov spánok, ktorý trval nepretržite toľko hodín. Odvtedy mal so spaním problémy.
Prvé slová, ktoré povedal v deviatich mesiacoch, boli skôr slabiky a jednoslabičné slová. Na kolenách nevydržal a túliť sa nechcel.
V desiatich mesiacoch začal chodiť, ale pred tým vynechal plazenie a chodenie po štyroch. Bol neustále v pohybe a sám nezaspával. Očný kontakt mal veľmi slabý. O knižky alebo hračky okolo seba sa veľmi nezaujímal. Čo na Adamka fungovalo, bolo video. To bol jediný spôsob, ako ho udržať sedieť na stoličke. Keď mal rok, spálil si skoro celú ruku, pretože necítil bolesť.
Ako trojročný začal spájať vety. Dovtedy neustále pretrvávali problémy so spaním a jedením. Mal vybrané len určité jedlá, ktoré mal rád a jedol. Neznášal hrudky v jedle. Chcel jesť suché špagety, šošovicu, rizoto, jablko, banán, občas hrozno, čokoľvek iné odmietal.
Keď mal Adam približne tri roky, rozhodli sa rodičia pre diagnostiku poruchy autistického spektra. Výsledky testovania neboli jednoznačné. Opakovaná diagnostika v štyroch rokoch potvrdila poruchu autistického spektra.
Vzhľadom na Adamove ťažkosti s väzbou na rodičov, s pozornosťou a emocionálnou labilitou, do štandardnej školy nenastúpil. Rodičia sa rozhodli pre vzdelávanie doma. Hľadali riešenia, ako by mohli Adama podporiť. Jednou z ciest pre nich bola aj INPP intervencia.
Prvé INPP stretnutie
Rodičia ma oslovili na spoluprácu. Adam mal ťažkosti s emočnou labilitou, stále pretrvávali problémy s očným kontaktom, s pozornosťou, čítaním, písaním, sebakontrolou… V tomto čase už mal stanovené diagnózy ako dyspraxia, dyslexia a dysgrafia.
Prvé testovanie INPP prebiehalo úplne neštandardne. Spolupráca pre vykonanie akéhokoľvek testu bola veľmi zložitá. Využívali sme rôzne kreatívne metódy, ako získať Adamovu pozornosť. Točili sme ho na stoličke, čo sa mu veľmi páčilo. Mamina štvornožkovala a plazila sa na bruchu a Adamko ju nasledoval. No dlho pri tom nezostal, pretože jeho pozornosť upútala stolička na opačnom konci miestnosti. Očný kontakt nebol žiadny. Adam nedokázal pokojne stáť a evidentne sa necítil komfortne na novom mieste s cudzou osobou. Kreslenie sa podobalo na hru „dirigovanie orchestra“.
Všetko svedčilo o výrazných vestibulárnych problémoch. Adam bol dieťa, ktoré bolo všade a vlastne nikde. Bol nám veľmi vzdialený a pritom stále pri nás.
Po dohode s mamou som začala s veľmi citlivou stimuláciou vestibulárneho systému.
Cvičenie na pokračovanie
Zo začiatku mal Adam problémy s vykonaním cviku. Bolo pre neho zložité vôbec sedieť, bol podráždenejší, stále mal problémy so spaním. Približne po dvoch týždňoch sa začal upokojovať, aj cvičenie sa zlepšovalo. Bolo veľmi zaujímavé, že sa po takej krátkej dobe začal zlepšovať aj Adamov očný kontakt. Fascinujúca je tiež Adamova otázka z cvičenia, ktorá silno poukazuje na jeho prežívanie: „Mami, ako to robíš, že sa mi dokážeš pozerať do očí bez toho, aby si musela hýbať hlavou?“
Približne po troch týždňoch som zvýšila záťaž cvičenia. Pozitívnou správou bolo, že sa zapojil aj otec a referoval, že zažil s Adamom pokojný deň a že vidí, že Adam sa upokojuje.
Približne po mesiaci dostávam správu, že Adam je pokojnejší, viac spolupracuje, je menej podráždený a má skôr tendenciu dohodnúť sa než si niečo vynútiť protestom. Mama mi ďalej napísala, že je nadšená, že Adam sa snaží pri cvičení podvádzať. Vníma to ako pokus o kontakt, pokus o hru, určitý prejav vzťahu.
Zhoršila sa však koordinácia jemnej motoriky. Adamovi všetko padá z rúk. Ceruzkou ryje do papiera.
Vzhľadom na nedostatok vstupných informácií z testovania sme boli s Adamovou mamou v úzkom kontakte, aby som vedela , ak to bude potrebné, priebežne nastaviť cvičenie podľa Adamových potrieb. Náročnosť cviku som postupne zvyšovala.
Približne po dva a pol mesiaci cvičenia mi mama posielala správu, že Adam sa zaujíma o nové veci a dokonca zjedol aj rezeň.
Po štyroch mesiacoch som zadala Adamovi cvik, ktorý hrozne neznášal. Postupne sa s ním zoznámil a po mesiaci mama hlásila aj pozitívne správy. Adam vydrží byť v hlučnom prostredí. Sám od seba vyhľadáva papier a ceruzku, aby si niečo nakreslil. Viac dozrieva k svojmu veku a je vyspelejší.
Po pol roku Adam sám od seba objíma svoju mladšiu sestru, ktorú v minulosti vnímal ako súčasť, no zvlášť sa jej nevenoval. Novinkou je, že preplával 25-metrový bazén. Má však stále ťažkosti s koordináciou pravo-ľavých pohybov.
Pred Vianocami som dostala správu, bolo to približne 8 mesiacov úzkej spolupráce, že sa Adam pýta na význam slov. Ruky má veľmi citlivé, je pokojnejší, avšak excitácia je stále prítomná.
Po vianočných sviatkoch som sa s Adamom a jeho matkou stretla na šiestom kontrolnom testovaní. Zmenila som miesto pôsobenia. V novom priestore mám dosť externých podnetov, hračky, knihy, obrazy, dve miestnosti… Na stretnutie Adam s mamou cestovali mestskou hromadnou dopravou a meškali. Bolo evidentné, že všetky tieto okolnosti na Adama pôsobili, čo ovplyvnilo testovanie. Napriek tomu sme urobili obmedzené množstvo štandardných testov, ktoré je Adam schopný realizovať na základe prednesených inštrukcií.
Ďalšie obdobie bolo poznačené koronakrízou, spolupráca bola obmedzená. Napriek tomu prichádzali pozitívne správy. Adam bol schopný podstúpiť ďalšie testy. Na sestrinej oslave nepreberal pozornosť na seba, rozumel, že ten deň je o nej. Prežili peknú, pokojnú rodinnú oslavu. Teraz je už viac kontaktný a „hrejivý“ k ľuďom v najbližšej rodine. Používa vety ako: „Mama, chcem byť s tebou.“ Aktívne ju pozýva do kreslenia, aby otcovi nakreslil srdiečko. Týmto vyjadruje blízkosť aj k otcovi. Otec referoval pozitívnu spätnú väzbu pri spolupráci s obidvoma deťmi, ak sú niekde sami, je to čas pohodový, pokojný.
Dnes
Približne po roku a štyroch mesiacoch pokračujeme v spolupráci. Blížime sa k jej ukončeniu. Sme v tzv. rozvíjajúcom období. Najranejšie reflexy, ktoré mal Adam prítomné, sa cvičením INPP utíšili. Zlepšilo sa jeho povedomie o svojom tele, koordinácia očí, koordinácia tela a taktiež sa zlepšili jeho sociálne zručnosti a dôvera v seba. Zlepšil sa spánok. Adam spí približne od 21:00 do 6:00 hodiny. Pokiaľ pred spaním nesleduje tablet, spánok je pokojný. Cíti bolesť, reaguje citlivo na svoje poranenia.
Stále má problémy s pozornosťou a v kolektíve sa necíti isto. Rodičia vybrali školu, ktorá má menej detí a prístup zameraný na potreby dieťaťa. Adam opäť absolvoval diagnostiku poruchy autistického spektra. Odborníčka, ktorá ho testovala, Adamovu mamu informovala, že podľa správ z minulosti čakala, že stretne úplne iné dieťa. Adam veľmi dobre spolupracoval a vykonal celé predpísané psychologické testovanie. Potvrdila diagnózu autistického spektra. Naznačila, že sa v Adamovom prípade možno bude jednať o diagnózu ADHD. Bude naďalej v psychologickej starostlivosti a podľa toho, ako bude ďalej spolupracovať v škole, čas ukáže, či sa táto predpoveď potvrdí.
Rodičom som taktiež odporúčala metabolické vyšetrenie a sluchovú stimuláciu.
Adam a jeho príbeh patria medzi tie, v ktorých bola INPP intervencia účinná. Postupné zaznamenávanie vzostupov a pádov nás spolu s rodičmi smerovali k tomu, ako sa Adam cíti a má vo svojom tele. Ako vníma svet a vzťahy okolo seba. Možno niečo podobné zažívate aj vy vo svojom živote, prípadne s vašimi deťmi. Táto kazuistika je ukážkou, v akej situácii je možné INPP intervenciu aplikovať.
Marianna Kadlečíková