Slza na strnisku
Poznala som ho zo staničnej krčmy. Jožko. Milý ujo. Nie kamarát, taký známy. Vekom trochu prihrbený, štíhly. Vždy si rezko vykračoval so zlostnou fenkou nemeckého ovčiaka. Hovorieval, že náš Dunčo je jediný pes, ktorému nejde mu po krku. Pekne sa mi zvykol prihovoriť, vždy trošku pošpásoval. Len tak veselo a zdvorilo, ako sa na gentlemana … pokračovanie