Poznala som ho zo staničnej krčmy. Jožko. Milý ujo. Nie kamarát, taký známy. Vekom trochu prihrbený, štíhly. Vždy si rezko vykračoval so zlostnou fenkou nemeckého ovčiaka. Hovorieval, že náš Dunčo je jediný pes, ktorému nejde mu po krku. Pekne sa mi zvykol prihovoriť, vždy trošku pošpásoval. Len tak veselo a zdvorilo, ako sa na gentlemana patrí. Mal niečo cez 70, ale môjho muža v pingpongu vždy nabil. Bola to veru udalosť, keď došiel z krčmy hrdo: „Dnes som Jožka nabil v jednom sete a ešte v jednom …takmer!“ S mojím mužom si zvykli prisadnúť spolu, dať si pivo, dve. Zahrali si zápas, dva a išli domov. Viac som o ňom nevedela. Snáď len to, že bol usilovný a z každej prechádzky ťahal domov nejaký suchý konár do piecky.
Raz som sa zastavila v krčme. Zasa sedeli spolu. Isto budú aj dnes hrať, rakety už boli na stole. Hovorím, že malý sa ostal bicyklovať vonku. Na prechádzku sa mu nechce. Nech sa na neho občas pozrie, že ja idem s Dunčom. A len tak medzi rečou, podvedome, som muža pohladila po tvári. „Mne toto moja žena nikdy neurobila,“ ticho sa ozval. „Čo? Toto?“ Zvesela som muža pohladila znova, z roztopaše som zdvihla aj ruku a pobozkala mu ju. „Nikdy ma nepohladila. A ešte pred cudzími! A pusu…“ nedopovedal, ako to bolo s pusami. Svetlomodré oči ostali zrazu červené a zaliate slzami ako dve malé smutné studničky.
Nevedela som, čo povedať, tak som ho pohladila tiež. Asi z ľútosti, z pocitu nespravodlivosti. Chcela som mu dať kúsok toho, čo mu chýba? Sama neviem. Jedna zo sĺz zakončila cestu v pokrkvanom strnisku. Druhú nepustil. Nechápala som, ako sa to dá. Žiť celý život s jedným chlapom a nepohladiť ho. Potiahol do seba a spakruky si utrel neviditeľný sopeľ. „Icte už, Dunčo čaká!“ dal drsnú bodku za mojou rozpačitosťou. Oči už mal normálne. Krátka chvíľka intimity a pravdy uprostred sivej neútulnej krčmy. O Jožkovi už viem viac. Pod krehkou hladinou dobrej nálady sa prevaľuje smútok. Žena ho nepohladí a on by tak rád. Dlho mi to vŕtalo v hlave. Hnevá sa na neho? Alebo on nepohladí ju? Aj muža som sa pýtala: „Hovoril Jožko ešte niečo? Vieš, že ho žena nepohladí a tak…“ „Ale čo si, chlapi sa také nerozprávajú.“
Asi o dva mesiace muž hovorí: „Si predstav, kto zomrel! Jožko!“ „Ktorý?“ „No však, čo sme spolu hrávali.“ „Jožko!? Veď ste len nedávno spolu hrali.“ „No práve. Aj som sa divil, že dlhšie neprišiel, tak sa pýtam chlapov, že čo je sním.“ Jožko sa jeden týždeň cítil zle. Išiel k doktorke, tá ho posla do nemocnice a za 6 týždňov bolo po chlapovi. Rakovina, hovorilo sa.
Vlčiačku stále stretávam. Už nebýva zlostná, ale ani hrať sa jej nechce. Papulu má šedivú. Na otravného Dunča len mrzuto vrkne ponad plece. Teraz chodia spolu dve. Vlastne obe sú šedivé. Rovnako ako Jožko aj pani je milá. „Ach kde, nemusíte ho dávať na vodítko. Veď je dobrý.“ Vydrží, aj keď ju suka šklbe zo strany na stranu. Rozmýšľam, či o tom vôbec vedela. O tom, že jej mužovi chýbalo pohladenie, že o to stál vlastne až do konca a že bol smutný. Musela som myslieť na to, či ho pohladila aspoň vtedy, keď umieral. Priala by som mu to. A ktože ho vie, na čo nakoniec umrel.
Viera Lutherová