Ubľa

Keď som dnes, po roku od začiatku vojenského vpádu Ruska na Ukrajinu a začatia vojny na Ukrajine zase počula kolegu hovoriť tými hoaxerskými argumentami, keď zľahčoval moje prežívanie nekončiacej sa vojny, že to sa my slováci len preto trochu bojíme a viac vnímame vojnu tam, lebo je to blízko nás, že o vojne napr. v Afrike ani netušíme. Skoro ma zase rozdrapilo od zúrivosti a bezmocnosti aj z toho, že si s niektorými ľuďmi neviem porozumieť a pochopiť sa, lebo pre mňa žiadny argument akokoľvek ospravedlniť vojnu, kdekoľvek, neexsistuje.  V takýchto chvíľach sa zvyknem niekedy vrátiť k mojim spomienkam z Ubľe, aj teraz. Otvorila som si v PC môj súbor Ubľa do ktorého som si napísala moje prežívanie keď som bola pred rokom na hranici v Ubľi pomáhať ako dobrovoľník:

Ubľa 03.03. – 06.03. 2022, nikdy nezabudnem:

• na stanové mestečko v Ubľi pred kultúrnym domom pripomínajúce veľké mravenisko, plné ľudí pohybujúcich sa zrýchlene
• na sálu kultúrneho domu plnú lehátok, na ktorých sedeli, ležali ženy a deti každého veku
• na to množstvo potravín, hygienických vecí, oblečenia…
• na mladú ženu z Kyjeva, bledučká tvár, pamätám si bordový klobúčik, uzimená, sama s maličkou taškou, cestuje do Poľska za známymi, keď spolu hovoríme odkiaľ prichádza rozplače sa, ja tiež, ponúkam jej polievku, chlieb a čaj, „tóľko čut čut“, zmôžem sa len na silné objatie, utiahla sa k lavičke, sama, najedla sa, veľmi veľmi ďakuje „ďjákuju dóbreňko“, odchádzam, usmejem sa na ňu, zakývam, odkýva mi s plachým úsmevom a smútkom v očiach
• na mladého muža, hlava medzi ramenami, uzimeného, iba s ruksakom, keď prichádza k nášmu stánku s jedlom, vidím, že sa hanbí, ledva sa na mňa pozrie, podávam mu guľáš a chlieb, ponúkam na zohriatie čaj, v očiach má strach a smútok, keď sa ho pýtam odkiaľ ide, hovorí, že z Charkova do Prahy za svojou ženou a 3 deťmi a hneď mi na mobile ukazuje fotku svojich 3 krásnych dcér a ženy, ospravedlňujúco hovorí, že oni ho potrebujú viac (až vtedy mi doplo, že som necitlivá, načo sa pýtam chlapa kde ide? Mohol to chápať, že som kritická, že mal radšej bojovať, doteraz si to vyčítam a nedala som mu na cestu aspoň cukríky pre dievčatá…)
• na staršiu pani „bábušku“, cestuje za dcérou a vnúčatami do Prahy, ďakuje, ďakuje za teplé jedlo „ďjákuju dobreňko“, za naše úsmevy (to som mala takú taktiku, že sa budem len usmievať, byť milá, pozitívna, povzbudzovať…, ale vždy, vždy,  pri každom osude, príbehu som mala minimálne slzy v očiach, častejšie som však plakala, ale až potom, keď odišli, keď ma nevideli…), „och ďevčátka, to by ste nechceli, eto strášnoje“, vnúčik má zajtra narodeniny, bábuška si vyberá z našej ponuky 🙂 omaľovánku ako darček „ďjákuju, ďjákuju dobreňko“
• na ženu tak 55+, sama s kufríkom, vidím, že postáva pri našom výdaji, ponúkam polievku, hanbí sa, „čut čut“ hovorí, naberám, podávam chlieb, „ďjákuju, ďjákuju dobreňko“, s polievkou odchádza za náš výdajný stan, ukrýva sa, sama na lavičke, nedá mi pýtam sa cestujete sama? Má pre vás kto prísť? Áno, áno, idem za dcérou do Poľska, bez úsmevu, iba smútok v očiach
• na malé, krásne dlhovlasé blonďavé dievčatko, s mamou a starkou, podávam polievku, chlieb, prihováram sa jej mojou lámanou ruštinou, stále sa na mňa usmieva, skôr mi to príde, že sa mi smeje, asi nerozumie čo hovorím 🙂 „ďjákuju, ďjákuju dobreňko“,
• na mladú mamičku s ročným chlapčekom na rukách, ona si dáva polievku a hovorí, že aj pre „máľeňkovo“ zoberie aby sa zohrial, nedá mi, ročného chlapčeka predsa nenakŕmime guľášom, hovorím, idem ti zobrať a zohriať detskú mäsovú výživu pre malého…, utekám do kultúrneho domu, kde je v ponuke, ako sme si to pracovne nazvali „zóne bez peňazí úúúúplne všetko“, poprosím dobrovoľníčku, podáva mi mäsovú výživu, beriem ďalšie 3 na cestu pre malého, bežím naspäť, podávam zohriatu výživu  a núkam ďalšie na cestu, nie nie to naozaj nie, nasilu podávam, „ďjákuju, ďjákuju dobreňko“,
• na deti, ktorým ponúkame cukríky, čokolády, lízatko, zoberú si jeden cukrík!!!! Nasilu im pcháme „móžeš, móžeš skóľka chóčeš“, skromne, naozaj skromne si zoberú max. tri…
• na bábušku, tak 80 rokov s manželom, donesiem im na lavičku polievku, idú za dcérou do Prahy, poviem vám, stála som na balkóne a vidím, dedo, veď to raketa letí… , už nemáme dom, nemáme kde bývať, dcéra je zdravotná sestra
• na mladú ženu, 2 deti, pýtam sa odkiaľ prichádzajú, Charkov a už plače a ja tiež, dom sme si opravili, zrekonštruovali, už nie je… a kde idete, pýtam sa? V Poľsku máme známych…. „ďjákuju, ďjákuju dobreňko“,
• na dievča s mačičkou v bunde, ani sa nevie poriadne najesť polievky, bojí sa o mačičku, pribehne dobrovoľník, s láskou jej ponúkne, že pokým sa naje, podrží jej mačičku na rukách…
• na mamičku s bábätkom na rukách, už je večer, tma, zima, počujem ako hovorí: celú cestu autobusom mala 38 teplotu, lekári tu tiež robia čo môžu… ale moje predstavy ako o hodinu nasadá do autobusu s bábätkom s horúčkou aby mohla pokračovať ďalej ma desia, aj ja som matka…, zase plačem…
• na dvoch iránskych študentov z Charkova, idú domov, najprv na letisko do Viedne, čo bude s nami? Moju univerzitu rozbombardovali, nemám sa kde vrátiť, podávame teplú polievku a chlieb, mladý pekný iránsky chlapec hovorí: keď prídeš do Iránu, všetko ti vynahradím…
• na Yuliu s 2,5 ročným synom Miroslavom cestovala zo Záporožia autom 30 hodín. V aute ich bolo 6 ľudí. Cestovali takmer „naslepo“, rusi na diaľniciach a cestách odstránili smerové dopravné značky, navigácia dobre nefungovala, veľakrát ani nevedeli či idú dobre. Po ceste na benzínových pumpách sa nedalo najesť, napiť, všetko bolo vykúpené, nemali nič…
• na Annu s dvomi deťmi a 75 ročnou mamou, cestovala zo Záporožia autobusmi s prestupmi 70 hodín. Autobus v niektorých úsekoch na vedľajších cestách musel zastať medzi stromami, všetci boli ticho, lebo rusi ich zo vzduchu bombardovali,
• dorazili darované kindervajíčka, och to je radosti a úsmevov u tých najmenších!!!
• večer býva zväčša sála kultúrneho domu plná, plná mamičiek s deťmi na lehátkach, nepočuť plač …., iba z diaľky počujem elektrocentrálu…
• prichádzajú rozveseliť „červené nosy“, deti sa smejú – dobrovoľníci sa s deťmi hrajú pomedzi lehátka s loptami, deti skáču cez prekážky, smejú sa
• na dobrovoľníčky, stále zohrievajú mliečka, varia sáčkové polievky, čaj, podávajú sladkosti, chlebíky, kaše, upratujú, robia hygienu vo WC-kách aby bolo stále čisto….
• na dobrovoľníka z Louisiany, veľký chlap, 2 m, 120 kg, učiteľ angličtiny, t.č. v Bratislave, čaká kedy kto a čo bude potrebovať, treba misky, sadá s kamarátom do auta a ide kúpiť, vidí smutnú ženu s dieťaťom, pýta sa či má kde ísť a či nepotrebuje peniaze, keď sa mladá žena rozplače a hovorí že nič nepotrebuje, veľký chlap ju silno objíme a plače aj on, nám hovorí, keby sa niečo stalo, zoberiem vás všetkých ku mne domov 🙂 , nedá mi, keď odchádzame domov musím ho vyobjímať, silno, silno…
• na dobrovoľníka, mladý chalan, preváža ľudí z Ukrajiny na Slovensko, kľačí pri našom stánku, hlce do seba misku guľášu, nejedol som 10 hodín, baby, držte mi palce idem na Ukrajinu, pre ďalších ľudí, a už ho niet… bála som sa o neho, celý večer som ho nevidela, ani ráno…., na obed ho už vidím, behá pomedzi stany…., chvalabohu….
• na malého chlapčeka, ktorý prišiel pre polievočku pre mamu, odkiaľ si? Rivne komunikuje plynule v angličtine, ide aj s bratom ku známym do Kremnice, mama je herečka v Rivne
• na 2 chlapcov, prichádzajú pre polievku, chlapci, vy ste odkiaľ? tu z vedľajšej dediny, koľko rokov máte? 10 a 13, pomáhame s kuframi, keď treba niečo odniesť, priniesť, ste statoční 🙂
• !!! (ešte nie sme stratení, hovorím si 🙂 )
• na dobrovoľníkov, tými sa to tu len tak hemží, každý má čo robiť, nepoznáme sa navzájom ale takú vzájomnosť, spolupatričnosť, pokoru, lásku, logistiku, rýchlosť…. bez nejakej „veliteľskej“ koordinácie, či nutnosti „urobiť poradu“ som ešte nezažila, jeden nosí kufre, ďalšia zabáva plačúce dieťa matke troch detí, potrebujeme vyhodiť plastové vrece so smeťami, už je tu niekto čo ho odnáša a prinesie prázdne, sme dve baby, nevládzeme zdvihnúť a preliať čaj z 20 litrovej kanistry, zakričíme na hasiča, čaj je preliaty, dvaja chalani obiehajú stánky a pýtajú sa čo potrebujeme, dochádza nám chlieb, asi do 12 sekúnd máme 3 nové chleby na stole, potrebujete ešte niečo?….,
• rádové sestry hovoriace ukrajinsky sa ujímajú prichádzajúcich z autobusov, pomôžu starenke o paličke sadnúť na lavičku, prinesú teplú polievku, porozprávajú sa, utešia, pomodlia spolu….
• ešte nie sme  stratení, toľko dobra, lásky, pokory, nezištnej pomoci, spolupatričnosti…..a nenachádzam slová čoho všetkého? som ešte za svoj 52 ročný život nezažila….
• a nezabudnem na toľko vlastnoručne nakrájaného mäsa, zemiakov, cibule, tisíckrát umytého riadu a toľkokrát umytej dlážky, nezabudnem na tú vzájomnú lásku a dobro ktoré „TAM“ bolo nákazlivé a prudko sa šíriace, za tie 4 dni som nepočula „nedá sa“, všetci čo nejakým spôsobom pomáhali sa usmievali, akoby sme sa poznali veeeľa rokov, všetci, všetci boli krásni – a nezabudnem na môj úplne kľudný, spokojný spánok v chate na hranici, nechápem…
• a užitočnosť…
• Kyjev, Charkov, Sumy, Ľvov, Rivne, Ivano-Frakivsk, Žitomir, Dnepropetrovsk, Cherson…. Slava Ukrajine!!!!

 Silvia Husariková