Terapiu zameranú na vzťah môžeme považovať za pokrok v prístupe zameranom na klienta. Predstavuje integráciu, ktorá dáva prednosť humanistickým prístupom a kladie veľký dôraz na vzťah medzi klientom a terapeutom. Taktiež poukazuje na dôležitosť rovnocennosti oboch strán.
Výskumné zistenia potvrdzujú efektivitu terapie zameranej na vzťahy a dané zistenia môžu byť prospešné pre výskum, prax a vzdelávanie. Humanistická integrácia sa nazýva aj poradenstvo zamerané na vzťahy. Tento prístup systematicky zjednodušuje poradenstvo a terapiu v rámci komplexnej empirickej a meta-empirickej perspektívy.
Cieľom článku je zhrnúť poznatky a základné návrhy týkajúce sa prístupu zameraného na vzťahy, porovnať ho s ostatnými prístupmi a metódami a v neposlednom rade navrhnúť možnosti využitia tohtoprístupu v praxi.
Článok je rozdelený na štyri časti:
a) teoretické pozadie a výskumný problém,
b) základné teoretické problémy,
c) výskum zameraný na vzťahy v kontexte terapie,
d) možnosti uplatnenia prístupu v praxi.
Teoretické pozadie a výskumný problém
Základnou charakteristikou terapie zameranej na vzťahy je spoliehanie sa predovšetkým na jedinečnosť, vnútornú hodnotu, kreativitu klienta, ďalej na zmysluplnosť jeho smerovania a taktiež na jeho schopnosť sebarealizácie a seba-transcendencie. Tento základný humanistický prístup sa odlišuje od ostatných prístupov, napríklad od kognitívno-behaviorálneho prístupu, ktorý vychádza predovšetkým z predpokladu, že odborné vedomosti „autority“ sú základným pilierom terapie alebo poradenstva. To však neznamená, že terapia zameraná na vzťahy nerešpektuje odborné vedomosti a poznatky. Okrem odborných vedomostí však poukazuje aj na dôležitý aspekt: humanistické prvky v terapii a terapeutický vzťah.
Druhý dôležitý aspekt poukazuje na fakt, že subjektívne ľudské vlastnosti a osobnostné charakteristiky sa formujú a vyvíjajú predovšetkým na základe medziľudských vzťahov. Terapeutická (poradenská) činnosť pozostáva z dvoch vzájomne prepojených oblastí, ktorými sú vzťahy a odborná kompetencia. Vzťah medzi terapeutom a klientom predstavuje podstatnú časť celkovej terapie. Existuje mnoho výskumných zistení, ktoré potvrdzujú významný vplyv vzájomného vzťahu terapeuta a klienta na pozitívne napredovanie terapie a osobnostnýrastklienta. Hĺbkové vlastnosti terapeutickéhovzťahu sú charakteristické pre humanistickú orientáciu. Humanistické aspekty v terapii však neznamenajú „zanedbanie“ profesionálneho prístupu. Empatia, kongruencia a bezpodmienkové pozitívne prijatie klienta sa však často interpretujúako menej dôveryhodné metódy v rámci poradenstva a terapie. Dané aspekty pritom klientovi v značnej miere pomáhajú prijať samého seba a tým pádom mu pomáhajú smerovať k osobnostnému rastu. Vzťah medzi klientom a terapeutom považujeme za primárny pilier terapie. Tento humanistický prístup sa môže opierať aj o iné prístupy. Pri identifikácii seba-deštruktívneho správania klienta sa môže oprieť o kognitívny prístup a taktiež môže využiť systematickú desenzibiláciu charakteristickú pre behaviorálny prístup.
Prekážky a integrácia
Začiatkom 60. rokov 20. storočia C. R. Rogers vyjadril svoje presvedčenie, že pokrok vo vede bude spôsobovať postupný zánik jednotlivých psychoterapeutických škôl a veril v to, že všetky prístupy sa dokážu integrovať do jedného komplexného celku. Pokroky dosiahnuté vďaka mnohým výskumom nás určite posunuli smerom k integrácii, avšak stále ostáva niekoľko problémov, ku ktorým sa dostaneme neskôr.
Tendencia k odlišným teoretickým smerovaniam
Pri snahe o integráciu je hlavnou prekážkou nedostatok koncepčného rámca, ktorý dokáže zhrnúť hlavné princípy humanistických (napr. na klienta zameraných a existenčných) a ďalších prístupov (napr. kognitívnych). To neznamená, že odborníci sa vzdali možnosti integrovať odlišné prístupy do komplexného celku, no napriek snahám o integráciu je potrebné objaviť ďalšie koncepčné prepojenia. Podľa Messera (1992) u humanistov prevláda neochota integrovať teoretické (technické) komponenty do praxe. Podľa niektorých odborníkov je jadrom problému to, že niektoré princípy humanistickej orientácie nie sú kompatibilné s praktickým využitím. Kognitívno-behaviorálny prístup má na druhej strane tendenciu sústrediť sa výlučne na kognitívne a behaviorálne procesy a v dôsledku toho sa terapeutický vzťah dostáva do úzadia. Terapeutický vzťah je podriadený technickým operáciám a z toho vyplývajúca vzťahová nerovnováha môže spôsobiť premenu terapeutického vzťahu na prevažne technickú operáciu. Radi by sme znovu zdôraznili fakt, že napriek opisu rozdielnych charakteristík humanistického a kognitívno-behaviorálneho prístupu, neprehliadame súčasné úspešné snahy o integráciu daných prístupov, avšak bohužiaľ bez vyššieho referenčného rámca tieto odlišné prístupy majú tendenciu sa skôr posúvať smerom k odlišnosti ako k syntéze.
Divergentné perspektívy, epistemológie a metodológie
Subjektívne hľadisko humanistickej orientácie stojí v protiklade k objektivite kognitívnej orientácie. Aj keď tieto dva prístupy možno považovať za dve odlišné „kultúry“ v psychológii, treba dbať na to, aby nedošlo k prehnanej subjektivizácii humanistického prístupu a na druhej strane k prehnanej objektivizácii kognitívneho prístupu. Na klienta zameraný prístup je síce založený na subjektívnych zážitkoch človeka, no napriek tomu vychádza aj z empirickej metodológie. Kognitívny prístup sa spolieha najmä na empirické a racionálne princípy, no využíva aj výskumné metódy, ktoré zahŕňajú subjektívne konštrukty. Tieto konštrukty ako napríklad subjektívne zážitky a pod,. nie sú priamo pozorovateľné. Akceptácia a využívanie rôznych metodológií v oboch prístupoch môže znamenať prvý krok k premosteniu subjektívnych a objektívnych perspektív. Aj napriek vývoju rôznych metód pretrváva ostrý kontrast medzi racionalizáciou a praxou – teda medzi objektívnymi, technickými aplikáciami a hĺbkovými humanistickými zložkami terapeutického vzťahu. Bolo by naivné tvrdiť, že vyššie spomenuté odlišnosti možno ľahko vyriešiť. Ako riešenie navrhujeme terapiu zameranú na vzťah, ktorá predstavuje syntézu hĺbkových/humanistických a empirických/technických zložiek.
Kelly, Eugene W., Jr.: Relationship-centered counseling: A humanistic model of integration
Copyright American Counseling Association May/Jun 1997
Preklad Judit Bekő