Stanislaw Czerczak z Poľska bol počas svojho dospievania členom neofašistickej futbalovej hooligan skupiny. Tom Olsen z Nórska pôsobil v neonacistickej skupine a zakladal ďalšie podobné skupiny v Nórsku i Južnej Afrike. Christian Picciolini z USA bol lídrom neonacistickej skupiny Chicago Area Skinheads. Majú za sebou skúsenosti s bitkami, násilím i trestnými činmi.
Stanislaw rebeloval voči príliš prísnej rodičovskej výchove. Tom sa k skupine pridal skôr zo zvedavosti. Christiana, neistého tínedžera, oslovila moc, ktorú extrémisti vyžarovali a tiež odlišný, prijímajúci prístup od staršieho lídra.
Tom opustil hnutie po silnom zážitku, keď mu v Afrike černoch pri ozbrojenom konflikte neublížil. Stanislaw hlavne kvôli partnerskému vzťahu. Christian začal meniť svoje postoje postupne, ako sa stretával s ľuďmi, ktorí spochybňovali to, čomu o nich veril, s ľuďmi, ktorí boli čierni, hnedí, homosexuáli – a dokázali sa voči nemu správať prijímajúco. Prešli si zložitým, viacročným procesom odchodu a dnes vo svojich krajinách pomáhajú bojovať proti extrémizmu. Tom pracuje ako koordinátor na prevenciu kriminality v samospráve mesta Bryne. Christian napísal knihu „Romantic Violence: Memoirs Of An American Skinhead“, založil organizáciu „Life After Hate“ a celovetovú sieť „Free Radicals“. Stanislaw založil „Nadáciu CODEX“. Venujú sa deradikalizácii mládeže, pracujú teda s mladými, ktorí sa ešte nestihli naplno zapojiť, pomáhajú ľuďom, ktorí chcú z hnutia odísť, školia v tejto oblasti učiteľov, políciu, väzenských dozorcov aj pohraničnú stráž.
KTO SA PRIDÁVA K EXTRÉMISTOM?
Nikto sa nenarodil extrémistom, nacistom, fašistom… Ľudia, ktorí vstupujú do takýchto skupín, pochádzajú z rôzneho prostredia a aj ich motivácia je odlišná. Tom Olsen opisuje štyri hlavné skupiny (a ľahko podľa nich vieme nájsť aj príklady u nás):
Ideologickí aktivisti – primárne vstupujú z politických a ideologických motívov, bývajú idealistickí a nadaní. Majú silný zmysel pre spravodlivosť a bojujú za práva slabších. Vystupujú do popredia, stávajú sa ideologickými lídrami.
Komplici – ich hlavnou motiváciou je túžba po spolupatričnosti, priateľstve a ochrane. Bývajú to mladí ľudia, ktorí majú konfliktné vzťahy v rodine, napäté vzťahy s rodičmi a chýba im bezpečný a prijímajúci vzťah s dospelým (chýbajúci otec v rodine), majú nízke sebavedomie a málo kamarátov, zažívajú šikanovanie. Kvôli potrebe uznania a prijatia je ich ľahké naviesť na účasť na násilných stretoch, čo vodcovia skupín často využívajú. Ich radikalizácia je dôsledkom, a nie príčinou zapojenia sa do extrémistickej skupiny.
Dobrodružní bojovníci – tí sa k podobným skupinám pridávajú hlavne preto, aby zažili vzrušenie a akciu. Priťahuje ich násilie, zbrane, uniformy, „sväté vojny“ a pokrivená predstava mužského hrdinu. Nájdeme medzi nimi aj mladých ľudí, ktorí sa pridali k teroristickým organizáciám alebo išli bojovať za ISIS.
Sociálne frustrovaní – často majú problematické zázemie a traumatické skúsenosti, bývajú sociálne marginalizovaní. Majú nízke vzdelanie a ťažko si hľadajú zamestnanie. Mnohí z nich skončia v gangoch a majú skúsenosti s násilím, zločinom a užívaním drog. Nezáleží im príliš na ideológii, ale majú v sebe veľa hnevu, ktorý je ľahké usmerniť voči nepriateľovi. Extrémistická skupina sa pre nich stáva miestom, kde sú ich „zručnosti“ ocenené, a tak bývajú tými, ktorí sú najnásilnejší.
Podľa týchto typov sa nedá predpokladať, či sa niekto stane extrémistom, ale môžeme včas rozoznávať ľudí, u ktorých je riziko radikalizácie a poskytnúť cielenú prevenciu alebo intervenciu – na mieru podľa týchto charakteristík.
Pri ideologických aktivistoch môže fungovať konfrontovanie ich ideológie alebo otvorený dialóg o politických otázkach, ktoré ich trápia. Oni sami časom strácajú ilúzie, keď vidia, že sa k svojim cieľom nepribližujú a častokrát nie sú vnútorne stotožnení s fyzickým násilím. K zmene však môže prispieť aj odlúčenie od skupiny a zmena prostredia, kde majú možnosť stretnúť sa s odlišnosťou – tak, ako to bolo v prípade Toma Olsena.
Otázka pre nás: Vieme viesť otvorený dialóg a prijímať aj niekoho s takýmito názormi?
Pri ľuďoch, ktorí sa pridávajú k extrémistom kvôli prijatiu a spolupatričnosti, môže najviac pomôcť ponuka alternatívnej skupiny. Sami bývajú v extrémistickej skupine po nejakej dobe sklamaní, lebo vodca nenaplní ich očakávania, manipuluje nimi a v skupine chýba skutočná lojalita. Zo skupín najčastejšie vystupujú, keď si nájdu partnerku/partnera alebo majú dieťa. Zrazu je ich potreba blízkeho vzťahu a spolupatričnosti napĺňaná inde a skupina pre nich stráca čaro. Významné pre nich môže byť aj keď zažijú bezpečný prijímajúci vzťah s iným dospelým, ktorý sa o nich zaujíma (pre Toma Olsena to bol riaditeľ väznice a väzenský strážca, ktorý je dodnes jeho priateľom). Ukazuje sa, že sila týchto vzťahov, ktorá dokázala zaplniť emocionálne vákuum v ich živote, ďaleko prevážila vplyv extrémistickej skupiny.
Otázka pre nás: Vieme si týchto ľudí všimnúť a ponúknuť im alternatívu skôr než si ich vyhliadne a osloví niekto z extrémistickej skupiny? Vieme za extrémistickými názormi a správaním vidieť bolestivý ľudský príbeh? Môžeme sa my – psychológovia, socioterapeuti, učitelia, tréneri, mládežnícki vedúci – učiť byť všímavejší, citlivejší? Nech prvým človekom, ktorý prejaví iný prístup a prijatie, nemusí byť vodca extrémistov? Alebo vieme aj človeku z extrémistickej skupiny ponúknuť taký vzťah, ktorý zaváži ďaleko viac?
Tým, ktorí hľadajú dobrodružstvo a vzrušenie, je možné ponúknuť iné možnosti. Niekedy nakoniec aj sami vytriezvejú, keď sú konfrontovaní s realitou – na jednej strane s tým, že aj v prípade teroristických organizácií je veľká časť činnosti tvorená čakaním a nudou, na druhej strane keď zažijú, že realita nie je žiadne hrdinstvo, ale iba násilie, bolesť a smrť.
Otázka pre nás: Vieme deťom a dospievajúcim sprostredkovať iný obraz, čo znamená byť mužom, hrdinom a ako ukazovať silu?
V prípade sociálne frustrovaných je potrebný multidisciplinárny prístup a fungujúce sociálne opatrenia, aby sa lepšie začlenili do spoločnosti a našli si miesto na pracovnom trhu. Nebýva to však ľahké nájsť cestu k životu v súlade so zákonom. Lepším riešením v tomto prípade je podchytiť ešte deti, ktoré sú v ohrození a u ktorých sa životné návyky ešte len tvoria.
Otázka pre nás: Ako vieme lepšie nastaviť preventívne a intervenčné aktivity pre ohrozené skupiny? Prípadne, ako vieme ovplyvniť sociálny systém a celkovú politiku štátu, aby sa počet sociálne frustrovaných a marginalizovaných ľudí znižoval, a nie zvyšoval?
AKO Z HNUTIA VYSTÚPIŤ?
Možno si myslíte, že je to jednoduchá vec, proste sa stačí rozhodnúť. Ale nebýva to tak. Na jednej strane sú prekážky priamo v extrémistickej skupine, ktorá sa voči odchádzajúcim stavia veľmi negatívne, vníma to ako zradu. Odchádzajúci sa stretávajú s vyhrážkami a násilím, ktoré im hrozí dokonca aj roky po odchode, hlavne keď sa začnú angažovať v preventívnych aktivitách.
Na druhej strane sú prekážky v majoritnej spoločnosti. Človek, ktorý opúšťa extrémistickú skupinu, zrazu stráca svojich známych, sociálnu skupinu, ku ktorej patril, svoju identitu. Začína od nuly. A zároveň ho ani na druhej strane nikto neakceptuje, stále sa na neho pozerajú ako na extrémistu. Bývalým členom sa stáva, že ich nechcú obslúžiť v reštaurácii, ak majú viditeľné tetovania, ťažšie hľadajú prácu či novú sociálnu skupinu, do ktorej by sa mohli zapojiť. Ľudia ich napriek všetkému stále vnímajú ako extrémistov. Príkladom môže byť Erik Radačovský zo strany PS-Spolu. V mladosti chcel strieľať Rómov a jeho vzorom bol Marian Kotleba. V súčasnosti svoje správanie ľutuje a sám s veľkým nasadením bojuje proti rasizmu a extrémizmu. Napriek tomu ho jeho minulosť stála miesto na kandidátke, keď z vlastného rozhodnutia odstúpil. Ako teda môžu ľudia s extrémistickou minulosťou získať dôveru a akceptáciu, ako sa môžu znova začleniť do spoločnosti bez odsudzovania?
Organizácie pracujúce s bývalým extrémistami sa preto zameriavajú na podporu pri tomto procese. Sú tam, keď vystupujúci začínajú opatrne skúmať možnosti, ponúkajú sprevádzanie od prvých krokov, kombinujú viaceré stratégie, vrátane podpory individualizovaného vzdelávania a hľadania práce, zapájania do lokálnej komunity, neskôr i do preventívnych aktivít, kde môžu bývalí extrémisti sami hovoriť o svojich skúsenostiach a pomôcť tak niekomu ďalšiemu. Christian Picciolini považuje za najlepší spôsob úprimne porozprávať svoj životný príbeh. Osvedčilo sa mu ľudí vzdelávať a nebojovať s nimi, lebo boj a konfrontácia problémy nerieši, skôr ich posilňuje. Ako to v praxi vyzerá? Veľa počúva – o prekážkach na životnej ceste, ktoré človeka odklonili zlým smerom – o traumách, zneužívaní, psychických ochoreniach, chudobe, nezamestnanosti. Nekonfrontuje názory a postoje, radšej hľadá možné zdroje v komunite a rozvíja vzájomný vzťah. A keď sú ľudia pripravení, tak im umožní stretnúť sa s niekým, o kom si myslia, že nenávidia. Napríklad ako to bolo pri práci s 31-ročným mužom, ktorý bol prepustený z armády kvôli zraneniu a nemohol aktívne bojovať v Iraku. Postupne sa jeho postoje voči moslimom vyhranili, začal viac piť a pridal sa k hnutiu White Power. Po pár týždňovej intenzívnej práci sa ho Christian spýtal, či vôbec stretol naživo nejakého moslima. Nikdy, ani po tom netúžil a považoval ich za zdroj všetkého zla. Napriek tomu pre neho Christian zorganizoval stretnutie s miestnym imámom. Dve hodiny sa rozprávali o viere i Chuckovi Norrisovi, akoby sa poznali celý život. Končili objatím a slzami a stali sa z nich priatelia.
MÔŽE TO FUNGOVAŤ AJ U NÁS?
Na Slovensku môžeme sledovať, ako sa extrémizmus pomaly prepracoval z okrajovej pozície do mainstreamu a politiky, Kotlebova ĽSNS získala opäť takmer až 8 % hlasov. Typickí voliči Kotlebu u nás podľa analýzy z roku 2017 nie sú chudobní nezamestnaní a ani vo zvýšenej miere ľudia, ktorí žijú v blízkosti Rómov. Ide skôr o mladších mužov, so stredoškolským vzdelaním, manuálne pracujúcich, z menších obcí, ktorí sú na internete každý deň. Ich primárna motivácia je skôr boj proti systému, než Rómom, i keď sme mohli zaznamenať nárast preferencií v obciach, kde došlo ku násilným konfliktom medzi Rómami a majoritou. Vo facebookových diskusiách však môžeme vidieť, že sa medzi nimi nájdu aj ženy či starší ľudia a potvrdzuje sa, že argumentácia faktami v diskusiách nefunguje, skôr posilňuje pozíciu „My verzus Oni“ na obidvoch stranách. Chýba snaha započuť druhú stranu, jej strachy a zranenia.
Samozrejme, boj proti extrémizmu vyžaduje kombináciu rôznych stratégií a medziodborovú spoluprácu medzi aktivitami polície (napr. odstránenie lídra skupiny prispeje k rozpadu skupiny), preventívnymi a sociálnymi aktivitami, edukáciu, ako aj zmeny na celoštátnej úrovni. Zmysel majú aj rôzne občianske iniciatívy a protesty. Potrebujeme však aj hovoriť (a hlavne počúvať) s mladými ľuďmi, ktorí sa začínajú radikalizovať, s ľuďmi, ktorí príklonom k extrémizmu riešia svoju frustráciu, s ľuďmi, ktorí chcú z hnutia vystúpiť a potrebujú našu podporu. Na Slovensku pôsobí v tejto oblasti organizácia Mládež ulice. Článok o ich práci prinesieme nabudúce.
Monika Gregussová
Zdroje:
- Materiály z prednášky Toma Olsena v Bratislave. 2016. A former neo nazis story and presentation of the thesis: „Neo-nazi groups – a study of the processes of joining and exiting”.
- Materiály z prednášky Toma Olsena v Bratislave. 2016. Early Intervention with Violent and Racist Youth Groups – the four types of extremists.