Telo a myseľ sú prepojené oveľa viac než predpokladáme. Je to pre nás zdroj poznania a silný terapeutický nástroj duše a nefunkčných vzťahov.
„To je fakt také dôležité pri výchove, ako sa správaš k decku?“ Túto otázku som dostala ešte počas štúdií pred mnohými rokmi od kolegyne-brigádničky, ktorá študovala ekonómiu. Zažila som niečo ako kultúrny šok. Mojou optikou videné: inteligentná, rozhľadená a múdra baba sa ma spýtala „to je fakt tá tráva zelená?“ S obdobnou nevedomosťou sa stretávam na skupinách, kde si ľudia často myslia, že je jedno, čo povedia, či (ne)pozerajú do očí, (ne)prídu, (ne)klamú, aké gesto urobia. Však nie sú pre druhých dôležití, veď sa takmer nepoznajú, veď na to tí druhí zabudnú, veď ich to nijako nemôže ovplyvniť. Niekoľkokrát nie. Sme pre druhých dôležití a oni sú dôležití pre nás aj keď sa nepoznáme. To, ako sa správame, si pamätajú/me a ovplyvňuje ich/nás to. Po rokoch strávených na psychoskupinách je pre mňa jedno zo základných poznaní to, že akonáhle sa dostanú dvaja ľudia do interakcie, pre oboch je veľmi dôležité, ako na seba reagujú. V tej chvíli citlivo vnímajú reakcie druhého a vzťahujú si ich na seba. Je to automatický proces a neuvedomujeme si ho.
Nie, nie je to jedno
Vzhľadom na to, ako funguje náš mozog, ani nemôžeme inak. Náš mozog je formovaný tisíckami rokov evolúcie. Je nastavený tak, že sú preň z celého šíreho sveta najvýznamnejší ľudia. Pozitívny ľudský kontakt bol podmienkou prežitia. Podprahová a non-stop riešená téma je: (ne)chcú ma, (ne)majú ma radi, (ne)oceňujú ma. Iní ľudia významne ovplyvňujú naše emócie a nikdy nie je jedno, ako sa k nám správajú. Poznáte situácie, kedy vás smiech skupiny rozveselí, aj keď ste vtip nepočuli? Nielen emócie sú nákazlivé. Vieme sa navzájom ovplyvniť až na fyziologickej úrovni. Napríklad podľa toho, ako bezpečne sa pri niekom cítime, kožný odpor klesá alebo stúpa. Iní ľudia, v závislosti od toho, ako fungujú, sú schopní, bez toho aby si to uvedomovali, optimalizovať náš krvný tlak alebo tep. Prípadne naopak, úplne ho rozhodiť. Spolu žijúcim ženám sa synchronizuje menštruácia, mužom cirkadiálny rytmus vyplavovania testosterónu. Odbor, ktorý skúma vplyv sociálnych premenných na fyziologický stav, sa nazýva sociofyziológia. Viac o nej sa dočítate tu.
Telo vie svoje
Obyčajný pohľad do očí robí s nami divy. Za pár sekúnd sa zosynchronizuje žmurkanie a hneď potom sa začne synchronizovať mozgová aktivita. Stretnutie s každým človekom v nás zanechá stopu. Neukladáme informácie o človeku. Skôr ostane emócia, ako sme sa pri tom človeku cítili. Z každého vzťahu si však vždy odnášame maličký kúsok do skladačky vnímania seba. Iní ľudia majú veľkú moc ovplyvňovať to, ako sa cítime sami so sebou a ako vnímame seba. O sebe sa dozvedáme cez iných. Cez interakcie s ostatným ľudským svetom sa dozvedáme, kto sme pre iných. Ak sme pre iných významní, dobrí, pekní, cítime sa sami so sebou dobre. Pripadáme si fajn, cítime sa dobre.
Zaujímavé sú mechanizmy, ako si veci pamätáme. V západnej civilizácii máme skoncentrovanú pozornosť na hlavu. K telu máme zvláštny vzťah. Často sa k nemu chováme neúctivo. Vnímame ho skôr ako držiak na hlavu/mozog. Zdá sa, že mu venujeme veľa pozornosti, no najviac nás zaujíma jeho forma. Využívame ho na prezentáciu alebo ho vidíme ako zdroj zla. Nezvykneme sa k nemu správať s úctou a starostlivo, považovať ho za zdroj múdrosti a vnímať jeho „správy“. Aj mentálne a telesne zdraví ľudia majú často problém popísať svoje pocity. Nejeme preto, lebo sme hladní, ale preto, že je čas obeda. Sme šokovaní, keď sa dozvieme, že naše vnútornosti obsahujú viac neurónov ako mozog, že pocit v žalúdku môže byť lepší navigátor v rozhodnutiach ako mozog. Zaujímavé však je, že telesným (neverbálnym) signálom veríme viac ako slovám u komunikačného partnera. Telo je naše médium, skrz ktoré sa kontaktujeme so svetom. Je to zdroj poznania a má svoju pamäť. To, aké vzťahy zažíva, sa podpisuje na jeho postoji, pohybe – tzv. vteľovanie (stelesňovanie) sociálnych vzťahov (social embodiement).
Nebezpečné prsia
Rae Johnson sa venuje terapiám, ktoré pracujú s telom, aby uľavili psychickým traumám. Na jednom sedení pred mnohými rokmi sa stala epizóda, ktorá upriamila jej pozornosť na to, ako veľmi našu postúru, telesný prejav alebo spôsob pohybu v priestore formujú sociálne kontakty. Jedna z účastníčok pohodlne usadená na stoličke s rukami za hlavou, sa potmehúdsky usmievala. Na otázku prečo odvetila, že si užíva pocit zdvihnutých rúk v spoločnosti iných ľudí. Násilie v detstve a niekoľkoročný život na ulici ju naučili nebyť zraniteľná, byť chránená a pripravená na obranu. Tak sa stalo, že v prítomnosti iných ľudí proste nikdy nedvíhala ruky preč od tela. Pritom nebolo podstatné, ako dlho už žila v bezpečnom prostredí.
Vzťahy formujú to, ako s telom narábame. A to, ako s ním narábame, sa týždňami, mesiacmi a rokmi stane také automatické, že si to ani neuvedomujeme. Rae Johnson toto nazýva vteľovanie alebo stelesňovanie sociálnej nerovnosti (embodied social justice). Podvedome reagujeme na verbálne aj telesné signály od iných a naše telo sa prispôsobuje.
Pamätám si na kamarátku zo základnej školy. Žaneta. Šialene sa hrbila. Občas to riešili rôzni učitelia, ale telocvikárka jej dávala riadne kvapky. Na telocviku som bola vždy vystretá. Jednak, aby som sa nestala terčom a aj preto, lebo som sa bála, že na hrbenie sa dá snáď aj predčasne umrieť. A tiež si pamätám na jednu návštevu u nich doma. Bolo nás tam zo päť. Trkotali sme, smiali sa a chystali sa ísť von. Zrazu sa v chodbe zjavil jej otec a nakričal na ňu, že sa zasa vytŕča, že nech tie cecky stále neukazuje a nech si ide dať sveter. Pamätám si na pocit silnej hanby. Neviem, či som sa hanbila za ňu, jej prsia, tie svoje, za jej otca či snáď pred ním. Pri čítaní článku od Rae som si na ňu hneď spomenula. Zrazu sa jej hrbenie zdalo úplne zrozumiteľné. Na svoj vek mala vyspelé prsia a asi hľadala spôsob, ako ich nevhodnú existenciu ukryť. Dodnes, keď ju stretnem, ako prvé udrie do očí výrazné hrbenie.
Vrtieť psom
Teória embodiementu stojí na predpoklade, že myšlienky, pocity a správanie sú zakotvené v telesnej, senzorickej skúsenosti. Každý zážitok má svoj korelát (odtlačok, stopu) aj v telesnej rovine. A naopak telesné zážitky ovplyvňujú naše emócie aj myslenie. Môže hmotnosť objektu, ktorý držíme v rukách, ovplyvniť náš sociálny úsudok? Jasne, že nie …alebo áno? No, napríklad sa ukázalo, že ak personalisti držia v ruke ťažšiu podložku na poznámky, hodnotia uchádzačov o prácu ako serióznejších, ale zároveň menej spoločenských. Je síce manipulatívne usadiť pri vyjednávaní seba na tvrdú stoličku a oponenta do mäkkého hlbokého kresla, ale funguje to. S príjemnou taktilnou skúsenosťou strácajú argumenty oponenta na sile a slabne aj potreba presadiť sa. Zato taktilný vnem tvrdej stoličky posilňuje bojovnosť a ľudia vo vyjednávaní postupujú tvrdšie.
Ľudia vystavení sociálnemu odmietnutiu skreslene vnímali teplotu v miestnosti ako chlad a odhadovali ju hlboko pod jej reálnu hodnotu. Pre sociálnu psychológiu je embodiement veľmi zaujímavý koncept. Časom si nájde možno aj širšie uplatnenie. A možno by deti boli menej „drzé“, keby nemuseli sedieť celý deň na tvrdých stoličkách J.
V jazyku často využívame senzorické prirovnania: je tvrdý ako skala, mäkká povaha, ostrý chlapík, rozhodnutie má silnú váhu, vysoká pozícia, slizký človek, chladná osoba. Rané senzorické pocity a spojenie so zážitkami sa hlboko zapisujú do nášho podvedomia. Pre väčšinu teplo telesnej blízkosti vyvoláva relaxáciu a pocity bezpečia. Fyzický dotyk teplej ruky nás emocionálne rýchlejšie približuje k neznámemu človeku. No nie u ľudí, ktorí zažili fyzické násilie. U nich fyzický dotyk vyvoláva pocit ohrozenia.
Telo ako terapeut
Prepojenie mysle a tela je tesnejšie, než sme predpokladali. Sledované optikou embodiementu nás neprekvapí, že mocenská nerovnosť vo vzťahoch sa zapisuje do reči tela. Pohľad „zvrchu“, pohrdlivé alebo agresívne gesto, znevažovanie a dieťa sa postupne učí napríklad „nevytŕčať“. Uhne pohľadom, skloní hlavu, telo sa pohybuje tíško a nenápadne, akoby tu ani nebolo. Alebo naopak. Naučí sa telom vyjadrovať hrozbu ako ochranný zastrašovací mechanizmus. Drzo vystrčená brada, telo naklonené akoby bolo neustále pripravené na útok, rázne pohyby a trochu viac hrmotu. Ako keď bojovníci rinčia zbraňami, aby zastrašili protivníka. Skôr než začne verbálna interakcia, prichádza správa maj sa predo mnou na pozore.
Malé deti už okolo jedného roku cez telesný prejav veľmi dobre vyhodnocujú vnútorný úmysel druhého človeka. Mozgová kôra nedokáže spracovávať obrovské množstvo prichádzajúcich dát, a tak veľa procesov automatizuje a odohrávajú sa bez vedomej kontroly. Tak ako dokážeme bicyklovať, aj keď tomu vôbec nevenujeme pozornosť. Dokážeme čitateľne napísať celú vetu bez toho, aby sme sa čo len raz pozreli na papier. Takto automatizovane posilňujeme naučené sociálne vzorce a posúvame ich nevedome ďalej. Zároveň sa v nich utvrdzujeme. Ak je niekoho neverbálna komunikácia podriadená mottom nevšímajte si ma, nie som toho hodný, naozaj sa mu dostane nepovšimnutia, pohrdnutia a odmietnutia. Ak niekto prichádza ako hrozba, pravdepodobne vyvolá zvýšenie agresivity u komunikačného partnera. Komunikační partneri nevedome posilnia ich videnie seba a sveta naokolo. Prvému vyjde, že je to tak, ako si myslel. Nie je ničoho hoden a svet sa o neho nezaujíma. Druhému sa potvrdí, že svet je džungľa a prežije len dravec. V sociálnej psychológii sa to nazýva seba-naplňujúca predpoveď (self-fulfilling prophecy) a reč tela v nej rozhodne hrá významnú rolu.
Zážitky v detskom veku určujú, akým spôsobom budeme stelesňovať sociálne väzby a neskôr ich podvedome aplikovať v iných vzťahoch. Teórie stelesňovania procesov myslenia a sociálnych väzieb sú užitočné najmä pri práci s traumou. Telo si pamätá a je to priama cesta, ktorá obchádza všetky racionalizácie a pomáha dostať sa k emocionálnej podstate vzťahov. Ak pracujeme s ľuďmi, bude veľmi užitočné venovať pozornosť celkovému neverbálnemu prejavu a učiť sa vedome pracovať s telom. Ich, ale najmä svojím.
Viera Lutherová