Ostrov podpory a spolupráce

V roku 2015 organizoval Inštitút psychoterapie a socioterapie workshop pre pedagogických a sociálnych pracovníkov v súčinnosti s Nízkoprahovým denným centrom pre deti a rodinu v Ružomberku. Slovo dalo slovo, a tak sme spolu s odborným garantom tohto centra, PhDr. Jaroslavom Rakučákom, DiS, PhD., rozbehli ďalšiu spoluprácu.

Stretávali sme sa aj v rámci výcvikového programu Umenie socioterapie, ktorý prebiehal v týchto priestoroch, a tak sa mi neraz pošťastilo zažiť na vlastnej koži tunajšiu atmosféru pokoja a ticha, ktorá pripomína skôr domov než inštitúciu. Neraz som na chodbe stretla prichádzajúcich klientov, deti aj mladých dospelých, ktorí čakali na skupinové aktivity. Nemeškali, neprestajne sa zhovárali a zdalo sa, že sa tu cítia ako doma. Žeby „problémové” deti, ktoré sem „musia” chodiť? Nuž, vyzeralo to úplne inak a dobre sa na to pozeralo. Zaujímalo ma, ako toto Jaro dosahuje, čo považuje za kľúčové vo svojom prístupe. O tom je nasledovný rozhovor. 

Kto ste, ako ste vznikli?

Nízkoprahové denné centrum pre deti a rodinu v Ružomberku vzniklo na základe zákona č. 448/2008 ako zariadenie sociálnych služieb, ktoré poskytuje sociálne služby deťom, mládeži a rodinám. Zriaďovateľom je Mesto Ružomberok. Sme súčasťou štruktúry oddelenia sociálnych služieb a zdravotníctva, sme financovaní v plnej miere z rozpočtu mesta Ružomberok. Momentálne sme tu dvaja pracovníci, ale onedlho pribudne ďalší. Obaja sme sociálni pracovníci a som zároveň aj špeciálny pedagóg.

Kto sú vaši klienti?

Čo sa týka klientely, v prevažnej miere robíme s deťmi zo základných škôl, najmladší je 8-ročný a najstarší, keďže robíme aj s mladými dospelými, má 24 rokov.

Aký druh služieb poskytujete?

Poskytujeme dva druhy poradenstva, jedno je základné sociálne poradenstvo a druhé je špecializované. Špecializované sociálne poradenstvo sa poskytuje na báze ambulantnej komunity, kde sa využívajú všetky možné skupinové techniky, ako sú skupinová dynamika, skupinové učenie, zážitkové formy, čiže všetko, čo sa v skupine dá realizovať.

Pracujete aj individuálne?

Áno. Pokiaľ vidíme, že dieťa má zvýšenú potrebu komunikácie v rámci skupiny, až takú, že skupinu až zahlcuje, tak ho na chvíľu vyjmeme zo skupiny a robíme s ním individuálne. Potom sa opäť zaradí do skupiny. Ale deti majú aj možnosť samé požiadať o individuálne sedenia, keď nechcú niektoré veci zverejňovať na skupine.

Akým spôsobom sa dostane dieťa k vám alebo vy k dieťaťu?

Máme štyri zdroje. Prvým sú rodičia samotní, ktorí si nás vyhľadajú a povedia, s čím majú problém. Väčšinou sa týka školy alebo sa vyskytuje doma. Následne rozbehneme spoluprácu s rodičom a dieťaťom. Keďže sme nízkoprah a nemusíme robiť žiadnu evidenciu, môžeme dieťa prijať priamo z rodiny alebo sem dieťa môže prísť anonymne z ulice. Vedieme si však spisy a evidenciu, zákon to nevyžaduje, slúži predovšetkým nám.

To je úžasné, keď dieťa jednoducho môže prísť bez byrokratického postupu a čakacej lehoty.

Áno, môže prísť ktokoľvek, sme voľne dostupní pre kohokoľvek. To znamená, že kto má chuť a chce sem prísť, ten môže prísť a obvykle aj príde. Nemáme nejaké obmedzenia, či je to Róm, či má 12 rokov, alebo je mladý dospelý, aj keď vekovú hranicu máme do 30 rokov. Keď chce, príde. S čímkoľvek.

Evidujete aj také prípady, ktoré presahujú vaše kompetencie? Čo vtedy robíte?

Keď vieme, že nejaký problém má väčší rozsah, než je základné poradenstvo a už nie je v našich silách a kompetenciách s ním pracovať, tak to robia psychológovia, špeciálni pedagógovia, keďže spolupracujeme aj s poradňami. V prípadoch, keď má dieťa vážnejšie problémy, chceme mať aj my patričné informácie. Máme dobrú skúsenosť s telesne hendikepovaným dieťaťom na vozíčku a bolo zaujímavé vidieť, ako ho v skupine ostatné deti prijímali, ako spolu fungovali. Boli sme v Tatrách na výlete a naše deti ho celý čas tlačili na vozíčku a spolu absolvovali túru. Pomáhali mu, aby sa aj ono dostalo na miesta, kam sme chceli ísť. Bolo pekné vidieť, ako sa zobúdzala ich vzájomnosť.

Vráťme sa k zdrojom, akou cestou a odkiaľ deti prijímate…

Druhým zdrojom je škola. So školami máme úzku spoluprácu. Na začiatku školského roka obídeme základné školy, kde nám poväčšine triedni učitelia avizujú, s čím sa stretávajú. Či už je to zhoršená známka zo správania, alebo je dieťa agresívne, narúša vyučovací proces, jednoducho sa s ním niečo deje.

Tretím zdrojom je polícia – mestská aj štátna. Keď polícia niekoho zachytí, hlásia nám to. Väčšinou sú to deti prichytené pri krádežiach alebo potulujúce sa v noci vonku.

Štvrtým zdrojom je úrad práce. Ten navrhne spoluprácu s nami a tiež výchovný program pre rodičov v prípadoch, keď sa zistí, že dieťa alebo rodina z nejakého dôvodu nefunguje. 

Prvý zdroj ma zaujal zvlášť, pretože keď klienti prídu sami, je vysoký predpoklad, že sú pripravení na zmenu.

Stalo sa nám neraz, že deti prišli samy. Ono to väčšinou býva tak, že deti, ktoré sem chodia, stiahnu ďalšie deti zo sídliska. Fungujú v partii a deti sa opýtajú, kam chodíš, čo to tam je, čo je to ten nízkoprah, o čom to je? Mohol by som prísť aj ja? Deti vedia, že si môžu kedykoľvek priviesť akéhokoľvek kamaráta, takže ich sem zavolajú, spravia si „ochutnávku”. No a potom sa rozhodnú, či sem budú chodiť.

Zdá sa, že vám dôverujú.

Deti nám povedia o svojich ťažkostiach, alebo sa to vyplaví pri rozhovoroch. Teraz sme v kontakte s chlapcom, ktorý otvorene začal rozprávať o tom, že jeho matka pije a že po nej musí utierať zvratky. Oslovili sme chlapca a už sme mali stretnutie aj s matkou, nadviazali sme s ňou kontakt a postupne začíname pracovať s celou rodinou. Deti oslovujeme aj vtedy, keď sa k nám takáto informácia dostane z iného zdroja.

Problém nevnímate izolovane, pretože pracujete aj s rodinou, školou, teda s celým sociálnym systémom dieťaťa. Aplikujete socioterapeutický prístup?

Určite áno. Snažíme sa obsiahnuť celý systém. Sme angažovaní v rodinnom prostredí, v celej komunite. Keby nás bolo viac, stíhali by sme samozrejme viac, mohli by sme viac pracovať s rodičmi. Napríklad by sme pozvali rodičov, ktorí chcú na tábor spolu s deťmi. Boli by sme v kontakte, robili by sme stretnutia… Nám to napadlo aj po minuloročnom tábore, keď nám rodičia avizovali, že by aj oni išli s nami do Talianska. Stálo by za to s tými rodičmi vyskúšať aj niečo takéto, lebo s nimi komunikujeme skôr individuálne, možno by bolo dobré vtiahnuť ich do skupinových aktivít, aj oni by sa obohatili.

Uvediete nejaký dobrý príklad z praxe?

Ak deti sprevádzame dlhšiu dobu a venujeme sa im, tak sa „naštartujú”. Ako príklad uvediem jedného chlapca, ktorý sme chodil. Je to môj birmovný syn a teraz už nie je klientom, ale chodí na každú skupinu, aj keď tu nemusí byť. Pomáha nám s vecami, je tu skoro stále.

Stáva sa teda súčasťou vášho tímu.

Áno. Možno aj smeruje k takejto práci. Necháme to voľne plynúť. Nech to je na ňom. „Dostali” sme ho v štvrtom ročníku základnej školy. Bol veľmi agresívny voči spolužiakom aj voči učiteľom a nikto si k nemu nevedel nájsť cestu. Úplne všetko odmietal. Aj keď sa s ním niekto rozprával, bral to ako útok, nepochopenie. Kolega s ním začal pracovať individuálne. Po trištvrte roku prišiel s tým, že sa mu nedarí sa k nemu priblížiť, že sa nikam neposúvajú. Mohol by si to s ním skúsiť ty? Pravdupovediac, ani mne sa do toho nechcelo, pretože on odmietal úplne všetko a všetkých. Ale povedal som si, OK, vyskúšam a uvidím. Stalo sa mi to isté, vôbec som ho nezachytával a potom si vravím, že nebudem nič robiť, iba si sadnem a poviem mu, že ja ho budem iba počúvať. Nič iné. Iba počúvať.

A on rozprával?

Sadol si oproti mne a ja som dva mesiace nerobil nič iné, len som ho počúval. Pozorne. A on rozprával. O škole, o tom, ako to má doma, o kamarátoch, čo by chcel, čo by nechcel. Zo začiatku som bol ticho a potom som na neho občas zareagoval jednou vetou Potom len niečo na spôsob, že fajn, že si to zvládol, neviedli sme žiadne obsiahle rozhovory. Ponúkol som mu aktivitu, kde som mal možnosť byť s ním iba ja sám, voľný lístok do aquaparku. A on sa pýtal, či to myslím vážne. No a tak sa stalo, že som s ním trávil celý deň. Tam sa udiala zlomová vec, začal sa otvárať a nadväzovať so mnou vzťah. Porozprával mi o situácii v rodine, ako to tam beží, aký je otec, čo všetko zažíva. Mal som možnosť zistiť, že chlapec je v rodine naozaj osamelý, že sa s ním nikto nerozpráva. Jediný kontakt, ktorý s rodičmi má, je, že mu nadávajú a ponižujú ho. Je tam veľa kriku a nepočúvania.

Čo sa následne začalo diať?

Začal som spolupracovať s rodinou, chodil som tam, spoznával rodinu, dokonca som im pomáhal pri sťahovaní. Začali sa diať veci aj v rodine. Otec nebol jeho biologický, nevedel si s chlapcom vytvoriť vzťah. Ja som začal pomenovávať potreby chlapca. Sprostredkoval som rodičom, čo potrebuje. Vytvoril sa medzi nami vzťah. Od šiestej triedy sa chlapec začal meniť, v škole o ňom povedali, že je kľudný, zlepšil si známky, chodí reprezentovať školu na súťažiach. V deviatej triede už mal na vysvedčení jednotky, dvojky. Zmenili sa vzťahy v rámci jeho rodiny, začali spolu komunikovať, čo aj chlapec povedal o sebe, že predtým vybuchol, išli do hádky, pobili sa. Rodina sa upokojila, aj finančné zázemie sa upravilo a rodičia urobili kroky k tomu, aby s chlapcom dokázali inak fungovať.

Aké máte vízie, ambície, plány, nezrealizované veci? Kam smerujete?

Chceme rozvíjať náš odborný tím. Myslím si, že naša práca je dobrá a je po nej dopyt. Rodičia, ktorí s nami v minulosti spolupracovali, nás odporúčaju ďalším rodičom. Máme spätnú väzbu aj zo stredných škôl, že deti, ktoré prešli našimi programami, vedia úplne inak komunikovať, vedia počúvať, sú čestnejšie, zodpovednejšie.

Ešte som nehovoril o špecifickej skupine, ktorú sa nám, žiaľ, nepodarilo udržať. Nazvali sme ju „post-resocializačná skupina” a takáto by bola žiadúca aj v budúcnosti. Deti, ktoré experimentovali s návykovými látkami, sedeli spolu v skupine s odliečenými. Vekový priemer odliečených bol okolo 20 rokov a „experimentujúce” deti boli vo vekovom rozmedzí 14 až 17 rokov. Dva a pol roka sme sa schádzali každý pondelok. To bolo veľmi dobré. Vždy sa niesla nejaká téma, čím žijú, čo prežívajú a navzájom sa počúvali. Bola to úžasná práca a bol by som rád, keby mohla pokračovať.

Lívia Dobšovič

Súvisiace články