V tomto článku budeme uvažovať o možnosti, ktorú ponúka socioterapia v prípadoch, keď vznikajú názorové nezhody, nespravodlivé zaobchádzanie, vyčlenenie alebo odmietanie niektorého člena sociálnej skupiny. Socioterapiu ponímame ako terapiu sociálnych vzťahov v rámci sociálnej skupiny. Jej aplikácia v každodennom živote spoločnosti je prinajmenej žiadúca, ak nie potrebná. Uvedomujeme si, že spoločenské problémy, ktoré sa nás priamo dotýkajú, alebo sa o nich dozvedáme z médií, majú vždy základ v konkrétnych interakciách, ktoré sú prejavmi konkrétnych ľudí a ich vnútorného prežívania.
Sociálny systém jednotlivca tvoria ľudia, s ktorými prichádza do kontaktu a sociálne prostredie, v ktorom žije. Za sociálne prostredie sa považuje aj skupina ľudí, ktorí sa emocionálne angažujú na spoločnej záležitosti a medzi sebou interagujú. Medializovaný prípad rómskeho dievčaťa, ktoré nechceli pustiť počas prvého svätého prijímania do spoločnej lavice k ostatným deťom, má charakter socioterapeutického problému. Stalo sa to v Trnave, v Bazilike sv. Mikuláša a jeho aktérov je možné identifikovať ako „sociálnu skupinu”.
„Kauza” vyvolala búrlivé diskusie aj na sociálnych sieťach. Vyústením prípadu je frustrácia, napätie a sklamanie jednotlivých členov sociálnej skupiny, ich obrana a obhajovanie sa, tendencia zbavovať sa zodpovednosti, teda akási horkosť. Výsledok je nepriaznivý aj v tom, že dve „znepriatelené strany” sa ešte viac odcudzili. Sociálna skupina síce bola schopná situáciu vyriešiť, ale nebola schopná upokojiť vášne a zmieriť účastníkov „kauzy” tak, aby výsledkom bolo porozumenie, zmier. Intervencia Národnej kriminálnej agentúry (NAKA), ktorá sa prípadu začala venovať, tiež svedčí o tom, že bola potrebná inštitucionálna moc, ktorá by mala zabezpečiť spravodlivosť. Takáto cesta, teda prizvanie „moci” obvykle vzťahy ešte viac rozleptáva.
Kritériá na intervenciu
Popis vzniknutej situácie uvádzame na základe informácií, ktoré sme zachytili v médiách a používame pri tom aj vyjadrenia príslušnej farnosti v Trnave. Nazdávame sa, že boli splnené všetky kritériá pre socioterapeutickú intervenciu.
Matka rómskeho dieťaťa prišla na farský úrad požiadať, aby jej dcéra, ktorá pochádzala z inej farnosti, mohla pristúpiť na prvé sväté prijímanie 25. mája 2019. Matka prišla asi týždeň pred slávnosťou. Dievča navštevovalo inú školu, než ktorá mala v bazilike naplánovaný termín, a teda uplynulý školský rok sa nepripravovalo spolu s ostatnými deťmi na túto slávnosť. Farár trnavskej farnosti chcel rodine vyjsť v ústrety. Ako uvádza vo videonahrávke, urobil to z „lásky” (video je možné pozrieť si na sociálnej sieti), v médiách sa uvádza, že dôvod, prečo to tak urobil, bol práve ten, že išlo o rómske dieťa. Vyžiadal si aj vyjadrenie katechétu, ktorý dievčatko učil predchádzajúce dva roky, či ho považuje za pripravené. Katechét sa vyjadril pozitívne a následne sa farár rozhodol, že dieťa sa môže zaradiť do turnusu.
Niektorí rodičia detí si ale neželali, aby rómske dievča sedelo počas obradu v lavici s ostatnými deťmi. Zasadací poriadok bol pripravený a rodičia dostali aj ponuku, aby dievča absolvovalo obrad individuálne. Dekan sa vyjadril, že rodičia detí si neželali, aby sedelo s nimi a že „nebudeme bojovať proti tridsiatim rodičom“.
Prijímanie v sobotu v bazilike absolvoval aj syn predsedu Trnavského samosprávneho kraja Jozefa Viskupiča. Ten sa o probléme dozvedel až vchádzajúc do baziliky. Kontaktoval kaplána a povedal mu, že „preňho je takýto príklad segregácie neprípustný“. Kaplán napokon súhlasil s tým, že dievča bude sedieť spolu s jeho rovesníčkami. Nakoniec sa tak stalo.
Podstatnou podmienkou socioterapeutickej intervencie je pripravenosť aspoň jedného člena sociálnej skupiny riešiť problém (tzv. vulnerabilita a anxiozita klienta socioterapie). Moment vulnerability a anxiozity je obzvlášť dôležitý z pohľadu PCA socioterapie (klientom-centrovaná socioterapia), pretože vyjadruje ozajstnú chuť klienta čosi urobiť, zmeniť, keď je problém pre neho natoľko závažný, že ho už zaťažuje a trápi a stav, v ktorom sa nachádza, mu už nevyhovuje. Táto podmienka je splnená tým, že matka rómskeho dievčaťa sa ozýva, sťažuje sa v médiách, je silne emočne zaangažovaná. Rodičia ostatných detí naopak nemajú veľkú chuť vyjadrovať sa pred kamerou, cítia sa obviňovaní a kritizovaní. Ďalším „aktérom” tohto prípadu je farár, ktorý sa tiež obhajuje, vysvetľuje situáciu a snaží sa vyvažovať napätie – ako povedal – medzi rodičmi detí. Samotné dievča, ktoré bolo (alebo malo byť) segregované, je posledným článkom reťazca interakcií, pri ktorom sa celá záležitosť iba vyústila.
Na ktorej strane ste?
Ak sa pozrieme na prípad detailnejšie, ukazuje sa, že názory sú diametrálne odlišné. Obvykle stačí, aby sa človek o vzniknutom probléme iba dopočul a dokáže sa voči nemu vymedziť, rozlíšiť, ktorá zo zúčastnených strán je pre neho prijateľná, voči komu má väčšie pochopenie. Takéto vymedzenie je automatické a je odrazom postojového a hodnotového systému jednotlivca.
Objavujú sa silné obhajoby rodičov, ktoré dievča chceli izolovať a identifikácia s ich postojmi. Po analýze množstva reakcií na sociálnej sieti by sa dalo povedať, že nosným argumentom pre segregáciu dievčaťa je spravodlivosť. Dievča by nemalo „zadarmo” a „bez námahy” dostať výhodu a nemalo by mať rovnaké právo pristúpiť k prvému sv. prijímaniu tak ako ostatné deti. Segregácia, odsunutie na osobitnú lavicu ako forma trestu je podľa tohto tábora spravodlivým riešením.
Na opačnej strane sa objavuje silná obhajoba „slabšieho”, teda rómskeho dievčaťa, ktoré by nemalo byť súdené za nezhody rodičov, ani za to, že mohlo ísť na prijímanie „bez námahy”. Táto obhajoba sa zároveň spája s hnevom a odmietaním „pokrytectva”, ktoré reprezentujú tí aktéri prípadu, ktorí „vodu kážu a víno pijú”, teda hlásajú lásku k blížnemu, ale správajú sa voči nemu odmietavo. Tento tábor sa odvoláva na to, že dievča za nič nemôže, znáša dôsledky za všetky hnevy a frustrácie rodičov.
Iba ojedinele sa objavuje identifikácia šumu, ktorý vniesol na samom začiatku farár tým, že povolil dievčaťu prístup k prvému prijímaniu za podmienok, s ktorými on sám nebol stotožnený. Ako vyhlásil vo videonahrávke, motívom jeho rozhodnutia bola „láska”, v médiách sa vyjadril, že motívom jeho rozhodnutia bolo práve to, že dievča je rómske. Z pohľadu socioterapie ale uvedené motívy nie sú presne identifikované a je možné ich považovať za prvok, ktorý narušil rovnovážnosť sociálneho systému. Sociálny systém sa s týmto „prvkom” nejasnosti následne vysporadúva – ako to ukázal aj tento prípad – na úkor posledného článku systému. Existuje predpoklad, že nejasných prvkov a motívov bolo v tomto prípade viacero a každý bol presvedčený o svojej „pravde”.
Spoločný problém
Ak by sme sa pomyselne preniesli späť k prípadu a pozreli sa na to opäť očami socioterapie, potom by platilo, že žiadna zo zúčastnených strán nie je nositeľom problému. Ani farár, ani rodičia, ani samotné dievča. Platí, že oni spolu majú problém a prežívanie frustrácie je na každej strane. V spoločnej diskusii by socioterapeut mohol započuť, čím sa trápia rodičia nerómslych detí a čím sa trápi matka rómskeho dievčaťa. Ako sa cítia, v čom sa cítia ukrivdení? Čo by bolo potrebné započuť tak, aby oni mohli povedať „Áno, toto je to, čo ja potrebujem, konečne mi niekto rozumie.” Mohli by si dovoliť slobodné a otvorené skúmanie svojich vlastných pochodov bez toho, že by ich niekto hodnotil, obviňoval a súdil. Takéto diskusie môžu prebiehať v rámci encounterovej skupiny, ktorá je facilitovaná jedným alebo v ideálnom prípade dvomi socioterapeutmi.
Socioterapia má jedinečné nazeranie na vzniknutý problém v zmysle, že ak sa nám spolu nedarí, nie ty si problém, nie ja som problém, ale spolu máme problém. Žiadnu zo zúčastnených strán nepovažuje za nositeľa problému a nepristupuje k riešeniu cez optiku kto zlyhal, kto je vinníkom. Hľadá a nachádza možnosti, ako zobudiť sebanáhľad jednotlivých členov sociálnej skupiny alebo sociálneho systému, aby postupne získali reálnejšie nazeranie na seba samých, aby si uvedomili, čím prispeli k vzniknutému napätiu. Za predpokladu, že k takémuto uvedomeniu dôjde, zvyšuje sa šanca na otvorenejší dialóg a na spoluprácu jej členov. Kritizovanie a útočenie môže nahradiť aktívne počúvanie a porozumenie aspoň jednej strany vzniknutého konfliktu. Obvykle tej strany, ktorá má vyššiu mieru osobnostnej zrelosti alebo sa cíti menej dotknutá, zranená. Tým, že sa rozhodnú počúvať druhú stranu, môžu vniesť do komunikácie prvky, ktorými sa celý konflikt zmierni, dotknuté strany budú mať možnosť vyrozprávať sa a zažiť, že im niekto naozaj rozumie. Spomínanými prvkami sú empatické porozumenie, autenticita a bezpodmienkové pozitívne prijímanie partnera v komunikácii. Reprezentantom týchto „prvkov” v komunikácii by mal byť predovšetkým socioterapeut, ktorý rozhovor zúčastnených strán facilituje alebo inak povedané sprevádza pri spoločnej diskusii.
PhDr. Lívia Dobšovič