Skúsenosť socioterapeutky
Prichádzam do novootvorenej liečebne pre dlhodobo chorých ako čerstvá absolventka sociálnej práce. Sociálnu terapiu začínam oslovením pacienta ešte na lôžku – zistením údajov o zdravotnom stave, jeho záujmoch aj spirituálnych potrebách. Mnohí sa rozhovoria nielen o svojej chorobe, ale aj o rodine, rodnom meste a záujmoch, ktoré vo svojom živote mali. Taktiež o duchovných potrebách. Po rozhovore s pacientom, poprípade jeho rodinným príslušníkom, si naplánujem aktivity, na ktoré budem pacienta pozývať, či už do spoločenskej miestnosti, alebo individuálne pri lôžku. Je veľmi dôležité určiť jednotlivé techniky podľa možností pacienta, ktoré mu dovoľuje jeho zdravotný stav.
Po konzultácii s lekárom a sestrou pozývam pacienta do spoločenskej miestnosti, ktorá je určená na výkon sociálnej terapie. Využívam prácu v skupine, ale ak podmienky dovolia aj individuálne. Všímam si pozorne reakcie jednotlivých pacientov a ich duševné rozpoloženie. Pomocou techník z arteterapie, biblioterapie, reminiscenčnej terapie a muzikoterapie udržujem pacientov v pohode a dobrej nálade v skupine.
zdroj: pixabay
Vo svojej práci sa stretávam často s pacientami s Alzheimerovou chorobou (DAT), ale aj inou formou demencie. Žijú v minulosti a vo svojich spomienkach. Často sa u nich prejavujú stavy zmätenosti, napätia a dezorientácie. K takto chorým pacientom pristupujem obzvlášť pokojne a snažím sa s nimi komunikovať v ich “svete”.
Príklad: „Jééj, pani Etelka, ako dobre, že vás mám. Potrebujem pomoc. Roztriedili by ste mi fazuľky a hrášok?” priateľsky sa prihováram. „Dajte, keď treba pomôcť, prečo nie,” odpoveď u starších dám je väčšinou pozitívna.
„Pán Jozef, kam zase utekáte, poďte sem, prosím, niečo pre vás mám”, zvolám. Ponúknem pánovi Jozefovi obrázok aj s farebnými ceruzkami. Naznačím mu pár pohybov ceruzkou a už pokračuje v činnosti sám.
Činnosť a takto smerovaná pozornosť je pre ľudí s Alzheimerovou chorobou účinná. Z mojich skúseností viem, že keď sa cítia dobre, nemajú potrebu unikať. Za predpokladu, že majú nastavenú liečbu lekárom. Po oslovení sami vstávajú z postelí a spolu kráčame do spoločenskej miestnosti.
Dochádza často k situácii, že z oddelenia zavolajú, že pacient nemá záujem prísť. Sestra či sanitár nemajú čas vysvetľovať pacientovi, kam ide. Na strohú otázku: “Chcete sa ísť zabaviť?” Je odpoveď väčšinou negatívna. Ale môžeme smerovať otázku aj takto: „Máme v spoločenskej miestnosti knihy obrazov z galérie v Drážďanoch. Nemali by ste chuť sa ísť pozrieť?” oslovím pani s Alzheimerovou chorobou, o ktorej viem, že bola obdivovateľkou umenia.
V prípade pokročilého štádia demencie u pacienta nič nevysvetľujem, dôležitý je úsmev a pokoj terapeutky.
Pacientom s demenciou veľmi prospieva spev ľudových aj iných piesní alebo hra na klavíri. Pod dozorom terapeuta prebiehajú aktivity ako triedenie strukovín, farebných gombíkov, zmiešaných rôznych druhov kariet a vyfarbovanie predtlačených predlôh.
Pri pacientoch s poruchou pohybového aparátu je veľmi dôležitá organizácia práce aj s ošetrujúcim personálom oddelenia, aby bol pacient včas pripravený v invalidnom vozíku.
Veľkou pomocou pre zariadenie, ako aj sociálnu terapiu, sú dobrovoľníci. Pravidelne sa stretávame a spolupráca je výborná. Ako sociálna terapeutka koordinujem ich návštevy v zariadení, oboznamujem ich s pacientmi. Dobrovoľník je veľmi užitočný práve v individuálnej komunikácii s pacientom.
Sociálna terapia sa stáva dôležitou aj na oddelení paliatívnej starostlivosti, ktorá je súčasťou nášho zariadenia. Uskutočňujem ju formou citlivých rozhovorov pri lôžku zomierajúceho.
Vyhotovené predmety (sošky anjelov, farebné ozdobné srdiečka a obrázky), ktoré sme vyhotovili v spoločenskej miestnosti v rámci arteterapie, často zdobia stolíky pacientov.
Postreh z domu seniorov
V sociálnych zariadeniach sú obyvatelia domova často sústredení za jedným veľkým stolom, na ktorom je konvica s čajom a nejaké knižky, skladačky a pomôcky. Alebo len na chodbe v kreslách. Poznám tento pohľad na starkých, pretože som sa s nimi ocitla na spoločnom parkete v nejednej spoločenskej miestnosti. Otázka znie, či sú v tej miestnosti doborovoľne. Na jednej strane je záujem personálu, aby boli obyvatelia mimo izieb a zamestnávaní činnosťou. Častokrát je to aj prianie rodiny, aby ich otecko alebo mamička nezostali osamote. Ale na strane druhej je prežívanie samotného človeka.
V jedno dopoludnie bolo naplánované predstavenie s dobrovoľníčkou. Opatrovateľky mi ochotne priviezli pacientov vo vozíčkoch do spoločenskej miestnosti. Všetci obyvatelia boli vopred oslovení a motivovaní k programu. Až na jedného. Mal silný kašeľ a jeho zdravotný stav nasvedčoval tomu, že by bolo najlepšie, keby zostal v izbe. Ale nie. Dostala som informáciu, že pán musí byť v spoločnosti s ostatnými. Tiekli mu sliny z úst a jeho kašeľ bol taký silný, že mu občas vyletela protéza až na zem. Bola to nepríjemná situácia. Nielen pre ľudí, ktorí boli v dobrej zdravotnej i duševnej kondícii, ale aj pre samotného pána.
Myslím si, že každý z nás, kto sa necíti dobre, je radšej zalezený v kúte svojej komnaty ako v spoločnosti. Aby sa obyvatelia domova cítili v spoločenskej miestnosti dobre, je vhodné citlivo zvážiť, koho vziať do partie. Ak je v miestnosti niekto rušivý, ostatní sa budú snažiť odísť.
Sociálna terapia je o vnímavosti, empatii a súcite k človeku. Už záleží na každom terapeutovi, aký systém zvolí a aký rešpekt si získa medzi kolegami. V liečebni pre dlhodobo chorých som pôsobila jedenásť rokov. Keď sa z organizačných dôvodov zmenilo vedenie nášho zariadenia, zmenili sa aj podmienky na efektívne vykonávanie práce sociálnej terapeutky.
Pacientov som prestala oslovovať a motivovať pred príchodom do spoločenskej miestnosti. Boli privezení podľa harmonogramu na lístku, ktorí odsúhlasili zdravotní pracovníci na rannej porade. Nebola som prizvaná na spoločnú konzultáciu.
Ako terapeutka som sa začala pravidelne stretávať s prekvapenými ľuďmi, ktorí vôbec netušili, kam ich doviezli. Bola som nútená improvizovať ako herec na scéne, keď zabudne text. Bez prípravy na program, bez znalosti duševného a zdravotného rozpoloženia prichádzajúcich pacientov. Ťažkú situáciu často zachránila teplá čierna káva, ktorá sa stala súčasťou programu.
Pamätám si na pacientku, povolaním psychologičku, ktorej sa veľmi páčila moja práca a cítila sa dobre v spoločenskej miestnosti. Vždy sedávala osamotene v rohu a prezerala si knihy. Počúvala hudbu a sledovala okolie. Sanitárky ju priviezli popoludní, aj keď sme sa s pacientkou dohodli, že nepríde, lebo sa necítila dobre. Pani sa na mňa smutne pozrela s výčitkou: „Ale, to sa takto nerobí…”. „Máte pravdu, ale viete, už o tom nerozhodujem”, odpovedám.
Spoločenská miestnosť sa zmenila na stonajúcu čakáreň so znechutenou terapeutkou, ktorá bola donútená svoju činnosť v zariadení ukončiť.
V miestnosti žiariacej farbami bola práca bez empatie k človeku, bez vnímania jeho bolesti a potrieb neúčinná až ubližujúca.
Sociálna terapia je pre zdravotnícke alebo sociálne zariadenie dôležitá. Ale bez pochopenia jej hlavného významu sa pre pacientov stáva menejcennou a terapeut je len v úlohe dozorcu, aby pacienti z miestnosti neodišli.
Autorka aktuálne pripravuje novú knihu: Zo zápisníka terapeutky.
Zuzana Balašovová Donátová
Socioterapeutka a autorka knihy Za dverami liečebne (https://elist.sk/kniha/za-dverami-liecebne/ )