“Keď pripravuješ pomstu, vykop dva hroby”
Ako dieťa som mala úplne jasno v tom, čo je spravodlivosť: všetkým všetko rovnako a oko za oko, zub za zub. Ako pribúdali súrodenci, zrazu sa ukazovalo, že nie všetci dostávajú rovnako – rodičovskej pozornosti, či zhovievavosti, vecí, príležitostí. Veľakrát som to vnímala ako krivdu, no keďže pomstiť sa rodičom bolo nepredstaviteľné, často to schytal daný súrodenec, kvôli ktorému sa táto “krivda” udiala. Pamätám si, ako ma mama zvykla dotiahnuť na “miesto činu”, pozrieť sa na revúceho súrodenca a vždy nasledovala nahnevaná otázka: “Teraz si už spokojná!?” Hoci som skoro vždy odpovedala, že áno, a niekedy to bola aj pravda, v skutočnosti to vyprchalo do pár minút a niekedy ostal len pocit viny a hanba. Pomsta je teda jedným z možných výsledkov určitej interpretácie spravodlivosti, kedy si ale prisvojím viac moci, než mi patrí. Ak si prisvojujem viac moci, hovorí to o mne to, že sa považujem za nadradenú voči danému človeku.
Potom prišiel čas, kedy som začala počúvať o tom, že keď ťa niekto udrie, správna reakcia je nastaviť aj druhé líce, a všetko sa vo mne pri tejto predstave búrilo. Počula som to ako otvorenú výzvu na vzdanie sa vlastnej dôstojnosti a rezignáciu na obranu vlastných hraníc. No zároveň tu boli moje skúsenosti s pocitom viny a hanby, keď som spravodlivosť zobrala do vlastných rúk, takže sa zdalo, akoby neexistovalo správne riešenie na pocit krivdy a nespravodlivosti (resp. sľubovali jedno, ale to bolo treba čakať, kým prídem do toho neba…). Na nejaké obdobie som sa preto uchýlila k pasívno-agresívnej variante pomsty typu ohováranie alebo ignorácia, pri ktorej som sa nemusela vnímať ako násilník a pritom “vinník” predsa dostal nejakú tú dávku jedu. No svedomie neoklameš, takže v konečnom dôsledku ani táto cesta neprinášala uspokojenie.
Teoreticky mi pomsta dáva zmysel – spĺňa dvojaký účel: vystaviť človeka, ktorý nám ublížil podobnému zraneniu, ktorému vystavil on nás a zároveň odradiť ho od toho, aby svoj čin opakoval. Pomstu viem vidieť aj ako extrémny prejav frustrácie z nedostatku empatie druhého voči mne a ultimátny pokus zabezpečiť, aby druhý uvidel (a pocítil) ako sa ja cítim.
Väčšinou moju chuť pomstiť sa bezprostredne predchádza moment akoby “zamrznutia”, kedy chvíľu nechcem uveriť, že ten druhý bol naozaj schopný spraviť až takúto podlosť. Vybavujem si, ako mi niekedy v období puberty sestra ukradla môj denníček, behala s ním po dome, nahlas čítala niektoré vety a očividne sa na tom veľmi zabávala. Vtedy som si myslela, že najväčšie uspokojenie by mi prinieslo zbiť ju do krvi, no cítila som len bezmocnú zúrivosť, lebo som vopred vedela, že to sama sebe nedovolím.
Keď som teda v situácii, že ma viaže morálka, ktorá zakazuje pomstu, zároveň neviem kontrolovať správanie druhých voči mne, riešením je skúsiť kontrolovať aspoň svoje pocity, ktoré toto správanie druhých vo mne vyvolá. Spravila som si z toho až niečo ako cnosť – nenechať sa vyviesť z miery, nenechať sa dotknúť ničím, čo druhý spraví, zostať v kľude. Až spätne mi je jasné, že čo som vtedy vnímala ako svoje víťazstvo nad hnevom, bolo v skutočnosti jeho potlačenie. A rovnako cena za “kľud” je otupenie – nielen voči hnevu a strachu, ale aj voči radosti. A za “kľud” sa platí aj únavou, lebo jeho udržiavanie vyžaduje veľa potláčania, ktoré zas vyžaduje energiu a zároveň nemám voľný prístup k emóciám z opačného spektra, ktoré by mi dobili baterky.
Môj postoj “byť nad vecou”, na ktorom som si zakladala, lebo ma robil zdanlivo nezraniteľnou, priniesol so sebou aj nadradený postoj voči druhým. Nechať, aby mnou hýbali emócie, bol v mojich očiach prejav slabosti, zostať v kľude prejav sily. Teraz sa síce moje vnímanie slabosti a sily otočilo skoro o 180 stupňov, no nie vždy sa mi darí presne sa prečítať a komunikovať svoje prežívanie a nie vždy si trúfnem ukázať zraniteľnosť. V týchto situáciách, napr. v partnerskom vzťahu, sa uchyľujem k síce nevinne vyzerajúcej, no deštruktívnej forme pomsty – k trucovaniu. Ja trucovanie vidím tak, že namiesto presnej symbolizácie prežívania (že sa cítim nevidená, zranená, zradená, ponížená, atď.) chcem svojim správaním vyvolať presne tieto pocity v druhom. A vtedy nekonám slobodne, ale reagujem. Pomsta je zo svojej podstaty reaktívna a namiesto oslobodenia od krivdy, ktorá sa nám stala, ešte viac nás ku nej pripútava, pripomína nám nepríjemnú udalosť a môže spustiť kruh odplaty, ktorý nás ešte viac primkne ku krivde, ktorej sme sa chceli zbaviť. Navyše, trucovanie vidím aj ako dôsledok “obchodníckeho” fungovania vo vzťahu – ak ja nedostanem svoje, odmietam dať “nad rámec”, hoci mám kapacitu.
Premýšľam nad tým, aký je rozdiel medzi pomstou a trestom. Pomsta mi evokuje viac konanie motivované silnou emóciou, trest skôr racionálnu a vopred dohodnutú reakciu na porušenie noriem. No v praxi sa tieto dva pojmy podľa môjho pozorovania dosť zlievajú – niekto týždne plánuje pomstu a niekto iný neprimerane trestá v amoku. Spoločná jej aj márnosť pomsty, ako aj trestu – či už je ich cieľom udržať spravodlivosť, dosiahnuť zadosťučinenie alebo zabezpečiť, aby sa daný skutok už neopakoval – nedosiahnu ani jedno z toho. Preto “vykop dva hroby”, lebo namiesto nastolenia pokoja pomsta (a väčšina trestov) roztáča kruh ďalšieho násilia, ktorý nemá víťaza. Niekedy síce nastane naoko pokoj, ako keď jedna krajina “vyhrá” nad druhou vo vojne, no v skutočnosti to nie je pokoj, ale strach alebo dočasná neschopnosť vrátiť úder a je len otázkou času, kedy sa vražedný kruh roztočí znova. Jedným z cieľov pomsty je dosiahnuť zadosťučinenie. No pomsta je konatívna, aktívna, zadosťučinenie je, podobne ako šťastie, pasívne – je dôsledkom, ktorý sám príde, nedá sa ho aktívne získať. Napadá mi obraz lopty na vlnách mora – čím usilovnejšie k nej plávame a snažíme sa ju dočiahnuť, tým viac ju svojim pohybom odháňame od seba.
Aká je teda odpoveď na krivdu a zranenie od druhého, ktorá by neviedla na cintorín? Podľa môjho názoru je ňou zvyšovanie schopnosti presne symbolizovať vlastné prežívanie a zvyšovanie schopnosti empatie. Výskumy ukazujú, že ak sme presvedčení, že provokácia či útok od druhého neboli zámerné, namierené osobne proti nám, resp. existujú určité poľahčujúce okolnosti, väčšina z nás provokáciu neopätuje. Poľahčujúcou okolnosťou môže byť napríklad informácia, že daný “vinník” je nahnevaný, pretože sám zažil krivdu. Ak o jeho duševnom stave “ukrivdení” vedeli, boli schopní urážku nebrať osobne, a teda nepociťovali potrebu oplatiť ju, zároveň aj ich fyziologické nabudenie (meral sa srdcový pulz) sa nezvyšovalo až tak rýchlo. Čiže empatia otvára cestu k odpusteniu a odpustenie je stav oslobodenia sa od krivdy. Či nám na tejto ceste bude pomáhať náš mozog, je viac než otázne: pri spravodlivom potrestaní narušovania noriem sa totiž aktivuje nucleus accumbens, “centrum odmeny” a zažívame podobné potešenie ako pri pochutnávaní si na dobrom jedle, pri sexuálnej aktivite alebo pri požití drogy…
Alžbeta Baratková
Použité zdroje:
Honzák, R.: Pomsta není sladká, je hořkosladká. Aronson a kol.: Sociálna psychológia, s.389