Našiel som ženu. Hviezdu. Našiel som ju na miestach, kam rád chodievam, kam ma to napriek strachu od začiatku ťahalo, kde sa dejú veci. Takisto to mala aj ona, nebola náhoda, že som ju našiel práve tam. Už prvý okamih bol výnimočne silný, hoci vtedy, keď sa práve dial, som to ešte nevedel rozoznať. Ešte som nechcel vidieť, ako veľmi sa mi páči. Ale časom sa to už nedalo nevidieť.
Nevedel som, ako sa k nej priblížiť, ako na seba upozorniť, ako sa predviesť. Skúsil som to cez obchodný vzťah a v tom sme si sadli, išlo nám to spolu výborne. Rozumeli sme si a mohol som si ju dosýta vyobzerať, prikrytý rúškom obchodu. Čím viac som sa díval, tým viac som chcel. Až to začalo komplikovať samotný obchod. Rozhodol som sa obmedziť obchodovanie na formu, kde by to menej trčalo, ale kde by som si ju stále mohol dostatočne obzerať. A stále to rástlo.
Žil som si to však iba v hlave. Tá žena patrila inému mužovi, ja som mal zas inú ženu a so ženou, ktorá ma zaujímala, som už rok a pol iba obchodoval. Popritom som si ju obzeral a denne som sníval, že možno raz… Neviem síce ako, ale raz… Až sa to jedného dňa nazbieralo a ja som sa rozhodol svoju ženu nechať za sebou a ísť si za svojím snom. Bol to mimoriadne veľký, náročný krok.
A predo mnou bol ďalší: Ako ju vytrhnúť z pazúrov jej muža? Skúsil som najskôr posilniť náš obchodný vzťah novou komoditou. Už jej bolo zrejmé, že za zvyšovaním objemu obchodu bude niečo osobné. Vyšiel som s farbou von a zobrala to. Obchodu samotnému to síce veľmi neprospelo, ale čo tam po tom!
Slepé uličky
Nabral som odvahu a pozval ju na rande. Nechcela. Vraj to nie je možné, lebo spolu obchodujeme, preto sa to nerobí. A tiež, že čo má povedať svojmu mužovi. Ostal som zneistený. Čo teraz? Z jej hlasu sa mi zdalo, že by na rande vlastne aj rada išla, ale obsah znel „nie“. Oblial ma studený pot z toho, ako to bolo s tým mojím približovaním sa cez obchodný vzťah. Či som sa pred rokom a pol náhodou nevydal presne opačným smerom. Čo robiť? Ísť naspäť? Zrušiť biznis?
Chcel som ju, ale to prikrytie sa obchodom ma teraz odnášalo preč od nej. Hm, fakt? Nie je Zem guľatá? Nedá sa doplávať na vytúžené miesto presne opačným smerom? Veruže je guľatá! Obchod, neobchod – približovanie sa je vždy len približovanie sa. V priebehu štyroch dní som jej napísali tri krásne, dlhé a života plné maily a rande bolo!
Kráčali sme plece pri pleci lesom tak, ako som to vždy chcel a sníval o tom. Ako dvaja zaľúbenci, videl som to dokonca aj v pohľadoch okoloidúcich. Pekne sme sa rozprávali, tak ako sme to vždy vedeli vo sfére biznisu, ale teraz to už bolo naozaj. Teraz tam bola ona, tak ako je. Len sama za seba. A ja tiež sám za seba, konečne. Zbadal som komára na jej holom pleci, ako sedí a pije. Chcel som ho rozpučiť, ale neodvážil som sa na ňu siahnuť. Prišli sme na miesto nad mestom a sadli si na múrik. Bolo to opojné, mal som pred sebou svoj sen a vyzeral skutočne. Pozeral som na jej bosé nohy a v duchu ich hladil. Nemal som odvahu naozaj sa ich dotknúť. Ako sme schádzali dole, postupne sa mi ukazovala, rozprávala o sebe a ja som cítil, ako zaostávam. Ako vo mne narastajú obavy. Ako sa mi sen rozplýva pred očami. Počas obdobia obchodovania s ňou som sa o nej dosť nasníval, ale jej skutočného ja som sa zrazu bál. Nie, nebál som sa jej samotnej, ale neveril som sebe, že zvládnem žiť svoj sen.
Keď sme zišli dole, ešte sme si sadli v pube a dali si niečo na pitie. Až tam som zazrel, ako to je. Čo som tam hore, paradoxne možno práve kvôli opojeniu, prehliadal. Že ona tam sedí celá pre mňa, že je moja. Že si ju odtiaľto buď odvediem so sebou, alebo to pustím. Lenže moja sebadôvera už bola fuč a ja som ju nemal z čoho vybudovať. A ona zbadala… Začínalo to byť smutné a nevedel som s tým nič urobiť. Spľaslo to. Sama to tak naformulovala.
Chcel, nechcel?
Že či som ju teda vôbec chcel? V tom okamihu, keď som ju uvidel ako moju, by sa zdalo, že vlastne nechcel. Veď keby chcel, tak by som jej len povedal: „Poď so mnou!“ A ona by šla. Žeby mi stačil len ten sen? Vybral som si sen pred životom? Prečo? Lebo som sa v detstve naučil, že o láske môžem len snívať, ale nikdy sa nestane len tak „zadarmo“? Možno…
Chcel som ju, ku..a, že chcel! Len som si neveril, že môžem urobiť to, čo práve chcem a nie to, čo sa má. Že môžem zabiť komára na jej pleci a že môžem pohladiť nohy žene, ktorá so mnou sedí na múriku, hoci aj patrí inému. V tej chvíli bola predsa moja, dávala sa mi! Neveril som asi, že si môže vybrať mňa, ak ju budem chcieť. Len chcieť, okrem toho už nič iné netreba. Vlastne zadarmo. Že nemusím priniesť nič iné, len seba. Asi som neveril, že to stačí, že niečo také existuje.
Možno keby som toho komára zabil, keby som bol pohladil jej bosé nohy nielen v duchu, ale naozaj, keby som ju zobral okolo pása cestou dolu, možno potom by som to celé vedel prevaliť cez hranu a odviesť si ju k sebe. Možno sa to dalo ešte zvrátiť v poslednom objatí, možno hej. Možno som ju po rozlúčení ešte mohol dobehnúť… To by bolo ako z filmu! Možno… keby, keby… Už len zjednávam s realitou… Zase snívam. Aj zadané ženy môžu ísť na rande, ak sú hrdé a k sebe poctivé. Ale len na jediné. Tam sa nedá nič odkladať a keď nemáš odvahu v pravú chvíľu, tak to navždy zmeškáš. Žena sa dá vytrhnúť z pazúrov iného muža, len treba veriť sebe, treba robiť to, čo chcem a nie to, čo sa má.
Život sa deje v konkrétnych okamihoch. Tento som, do p..e, zmeškal! Kľúčový okamih! Rok a pol som kráčal, aby som to v posledných minútach pustil… Vlastný gól! Strašne sa bojím, že to bola životná šanca, že takých krásnych hrdých žien je tak málo. Že už nikdy nestretnem takú, čo by sa jej rovnala. Ach, bolí to, ako veľmi to bolí! Poznanie sa rodí v bolesti. Nový život prichádza v bolesti. Čím zásadnejšie poznanie, tým väčšia bolesť. Najdrahšia lekcia. Darmo napíšem krásne dlhé maily, keď potom nechytím život za hrivu. Treba viac žiť a menej písať. Veru, veru, kým ja tu píšem, iný jej nohy hladí…
Anonym