Nejako sa to celé zvrtlo a stačil iba deň. Na začiatku bola drobnosť. Čítam o kočkách, ktoré urobili doma v kuchyni pesničku Neviditeľná žena. Zasmiala som sa. Vtipné, duchaplné. S mojím životom podobnosť žiadna.
No nejako sa to ešte v ten deň spojilo s blbým momentom. Prosila som ťa snáď už tisíckrát, aby ste prišli domov skôr, nech ho stihnem uložiť načas. Nech nezažívam nasraté rána, kedy musím bojovať s nevyspatým deckom. Nech stihnem prísť načas do škôlky a do práce. Celé to môže vyzerať inak, s úsmevom. Stačí len maličkosť. Hodina spánku navyše. Zaslúžila som si toto ignorovanie? Správam sa ako piča? Ak áno, tak mi treba. Vraj nie. Si zlatá. Milujem ťa. Už toľkokrát som to počula, tak čo chcem?! Zvláštna to láska. Nevadí jej, že zažívam uvrieskané rána. Veď keď im je v krčme tak dobre. Prečo to nechápem!? Aj decká sú tam a všetky chodia spať neskôr. Jáj, tak to je iné, aby im bolo dobre, mne môže byť zle. Nieee, to nieee! Len si zbytočne vyrábaš problém z ničoho.
Sedím v kuchyni a hovorím si, že ti už nikdy nebudem ponižujúco telefonovať do krčmy, aby si išiel domov. Povedala som si to už viackrát a dnes sa to zmenilo na červenú čiaru. Rozhodnutie padlo. Vyžer si tú pakáreň sám! Nikam nevolám, o nič sa nestarám. Zatváram dvere spálne. Príďte, kedy chcete. Ráno idem do práce pred prvým budíkom a ty si rob čo chceš. Zanes si ho sám.
Zobudila som sa a ešte je noc. Hnev a chuť potrestať sa odplavili. Objavila sa úzkosť. Myslím na Neviditeľnú ženu a v nočnom tichu zisťujem, že každá časť môjho tela je presiaknutá smútkom a úzkosťou. Celý čas tam boli. Smútok a strach, že človek, ktorý mi je najbližší, ma nevidí. Môžem byť, pokiaľ iné oči nevydajú svedectvo? Hej, tamtá žije, tú poznám. Možno sa sama sebe iba zdám. Možno ani nie som. Zvláštne, ešte včera som si myslela, že Neviditeľná žena nie je o mne. Mňa ten môj miluje. Dnes sa mi to zdá veľmi vzdialené. Každé slovo z tej piesne je o mne. To ostatné sú len kecy. Strašné kecy! Miluje ma, len ho so mnou nebaví tráviť čas. Taká veľká je tá láska.
Nie, na prechádzku nejdem, veď robím ako otrok. Však choďte. Mňa to nebaví. Unavený som. Okrem stredy, to chodíš na folklór. Vtedy sa únava nejako sama vyrieši. V sobotu máš oblečené montérky a pracuješ na svojom projekte. Tiež nie si unavený. V nedeľu si už zasa unavený. Nebudeš chodiť po lese ako debil. Nebudeš s nami opekať, veď čo tam budeš robiť?! Ani to ťa nebaví. OK. Tak robme niečo iné, ale, prosím ťa, spolu. Nejakú nedeľu sme čosi okopali a presadili.
Prosila som o jeden deň v týždni bez montérok. Nechcela som, aby si si aj v nedeľu obliekol montérky a znovu pracoval. V sobotu večer ti pripomínam: nezabúdaj, nedeľa je moja. Takto sme skončili. Pchám sa ti do riti. Aby si si ma všimol, dojednala som si termín raz do týždňa. Raz si sa ma v takú nedeľu poobede opýtal: Mám už voľno? Môžem ísť na to pivo? Vieš čo, môžeš! Môžeš mať voľna, koľko chceš. Stačí povedať. Tak zasa nemusím byť trápna a hneď sa pre kravinu vyhrážať rozchodom.
Nie som trápna, len nepotrebujem spolubývajúceho. Mám spolubývajúceho, o ktorého sa starám. Ja nemám frajera. Nemám frajera už niekoľko rokov. Mala som ho prvý rok, možno dva, ak by som chcela byť veľmi optimistická. Všimol si si, že ťa už nevolám z krčmy domov? Iba ak si s malým, kvôli tomu spaniu.
Nevšimol si si, ja viem. Keď sa pýtaš: Idem, hej?, vždy poviem: „Jasné, choď,“ lebo je to vlastne jedno, či si doma, alebo nie. Rozdiel je len v tom, kedy zapneš televízor. Pokojne tu môžeš aj nebyť. To je potom krčma lepšia voľba, lebo berieš aj malého. Tak aspoň nepočujem dookola: Vierkáá a poď…, Vierkáá a…
Od večera do rána sa nezmenilo nič a predsa sa zmenilo všetko. Vyzerá to ako náhla zmena, ale nie je náhla. Všetka trpkosť a každé nepovšimnutie sa postupne zbierali. Ešte včera o štvrtej popoludní sa mi zdalo, že mám pekný život. Od večera do rána je všetko úplne inak. Posledná malá kvapka nepovšimnutia spôsobila kolaps môjho ochranného systému, ktorý zabezpečoval ilúziu pekného partnerského spolužitia. Ja som si tiež nevšímala. Nevšímala som si seba. Nevšímala som si trpké kvapky. Nechcela som byť sebecká, chcela som vyzerať, že som fajn ženská, že ťa milujem. Ako hrdo si vedel hovoriť, že nie som hysterka, nerobím scény. Proste fajn baba. Vierka je zlatá. Veď čo je to, prehltnúť jednu malú trpkú kvapku? Takmer nič. Do rána sa ukázalo, že ani jedna sa nestrávila. Ležali tam v bruchu a potichu sa nazbierali. Žlč trpkosti a krivdy sa rozliala všade. Zrazu je duša otrávená a srdce bije nejako potichu a namáhavo. Zrazu sa mi nič nechce. Nechce sa mi žiť, ruky sú slabé a nechcú nič robiť. Vynárajú sa obrazy, o ktorých som si myslela, že sú zabudnuté, lebo neboli nikdy podstatné. Či boli?
Ráno beriem dieťa do škôlky. Jasné, veď som ho chcela. Potom zo škôlky. Ideme do obchodu, lebo to mám jednoduchšie, keď už idem cez mesto. Každý druhý deň škriepka, čo si ešte môže kúpiť. Treba ho striehnuť, aby nelietal ako blázon a riešiť scénky pri pokladni. Obdeň zasa vresk v aute, prečo nejdeme aj dnes do obchodu. Našťastie to trvalo len nejaké tri roky. Teraz aspoň nakupujeme normálne. Spotená ťahám z auta niekoľko kusov rôznych druhov tašiek: pracovnú, škôlkársku a nákupné. Každý má rád niečo iné a k tomu litre a litre zasratého mlieka. Sú dni, kedy sa otočím dvakrát, aby som vyložila. Každý deň niečo. Raz trochu navariť alebo trochu upratať, dať oprať. Riešiť dieťa. Prechádzka. Sledovať limit na TV, obligátna hádka pri vypnutí. Moje dni sú dieťa, práca (chvalabohu!!!), dieťa, pes, prechádzka, kuchyňa, upratovanie, uvrieskané dieťa, kuchyňa, spánok, dieťa, vysávač, práca a tak dookola. V podstate sama. Sobota – dlhý čas znova sama v domácnosti. Jaj, ty máš svoj projekt. Tak zasa nič. Veď času dosť. Spravím, nie je problém. A potom pod chvíľou: „Vierka, kde mám toto? Vierka, kde je hento?“ Tak ti nakoniec skrývam veci. Ako kočky spievali (neviem, oni snáď boli u nás):
Zrazu si ma zbadal,
keď voľačo si hľadal.
Asi si dám deci,
vraj schovávam ti veci.
Čím viac toho mám, tým viac nových úloh vzniká. Lebo už sa vyznám, už viem, čo je kde, už viem, čo a ako. Vybavovačky na internete? Urob ty, veď si na počítači celý deň. Prenajímanie bytu? Veď tam zbehnem, som rovno vedľa. Vyberanie nosných mandlí? Jasné, zariadim. Veď som ho chcela. Postarám sa. Sama. Nie je problém. Veď to viem aj vládzem aj čas mám.
Prečo nemáme rande? A veď môžeme mať. Naplánuj, zlatík. Vymysli, čo, kde, daj do kalendára, vybav opatrovateľku a môžeme ísť. A potom? Nebaví ťa to v kaviarni. Už si dopila? Ale fajne bolo, nie? 40 minút sme posedeli, to aj celkom stačí. Ale zlatík, vieš, že ja na také nie som. Do kina? Na čo, pozrime si film doma. Čo tam budem sedieť v kine. Bolo aj pozvanie na obed: už si dojedla? Jáj, ešte nie. A teraz? Aha, ešte máš. A potom nechápeš, prečo som nespokojná. Veď robíš, čo mi na očiach vidíš. No, to sú tie ženy. Nevyspytateľné. Nevedia, čo chcú, ale neprestanú, kým to nedostanú. Chcela ísť na obed a napokon sa jej to ešte aj nepáči.
Seriem ja také rande! Už ich ani nespomínam, už som si dlho žiadne nevyprosíkala. Všimol si si? Nie, nevšimol. Neviem, čo vidíš, keď sa dívaš na mňa, ale ja to rozhodne nie som. Dokonca sa ti možno zdá, že som sa upokojila. Možno som viac šťastná. Pravde bližšie slová sú rezignácia a nenápadne sa plížiaci smútok. Tak pomaly a pozvoľna, že som si ho ani sama nevšimla. A zrazu je všade a prerástol mi cez hlavu. A ešte tá úzkosť. Úzkosť z toho, že ťa to možno ani netrápi.
Ty ideš ráno do práce ako pán, z práce ako pán. Bez pravidelných povinností. Potom na pivo a potom na gauč. Teraz mi to hlava neberie, že som to brala voľáko samozrejme. Ja som to tak chcela robiť. Chcela som sa takto starať. Myslela som si, že budeš rád, oceníš to. Budeš hrdý, že máš starostlivú ženu. Doma bude dobre. Všimneš si to a povieš: „No poď, zlatík. Teraz urobíme niečo pre teba.“ Ale je to naopak. Čím viac urobím, tým viac času ti ostáva pre seba.
A každý jeden víkend znova a znova tie skurvené montérky. Vraj to robíš pre nás. Zdá sa mi, že som to spomínala, ale asi potichu. Tak ešte raz a nahlas: Ja ten podnik nechcem! Nepotrebujem ho! Nie je to môj projekt! Je to tvoja práca! Ja mám svoju, túto nechcem! Tvoja investícia! Už je to počuť?! Ja by som sa toho vzdala hneď. Viem, že pre teba to má aj citový rozmer. Reštaurácia po babke. Pravda je taká, že moja babka to nebola. Ja nechcem reštauráciu ani penzión. Každú sobotu robíš pre seba a ja pre nás. A keby som sa ti nepchala do riti, tak aj každú nedeľu. Keď chceš byť milý, vezmeš dieťa, nech si môžem oddýchnuť. Ale ja si nepotrebujem oddýchnuť! Ja chcem mať život s tebou! A ty si domov prídeš pozrieť správy, večerný film a zasa spíš.
Nie si na prechádzky, na randenie, ale ani na rozprávanie. Prídeš, ležíš, mlčíš, ješ a mlčíš. Alebo si chceš oddýchnuť, alebo robíš. Medzitým nie je nič. Nebaví ťa nič z toho, čo baví mňa. Je to akoby stratený čas. Ísť na skupinu do Čiech a celý deň sedieť v jednej miestnosti so svojou ženou a rozprávať sa o živote? Nekonečná otrava. A krčma zasa nebaví mňa. Prečo? Lebo tam aj tak len vedľa seba sedíme. No áno, občas sa bavíme o politike. Vďaka za kreténa Fica, lebo by sme ani spoločné témy nemali.
Včera o štvrtej popoludní sme mali pekný život. Dnes o štvrtej popoludní tu stojím a cez slzy nepríčetne vrieskam. Ja ani neviem, čo sa presne stalo. Jedna kvapka spustila prietrž mračien a už tretí deň sa nedá zastaviť. Ja už takto žiť nechcem, nebudem! Dnes ťa prvýkrát nešetrím. Ale vlastne áno… Ešte to nie je celá pravda. Ani ten sex nie je, ako ja chcem. Rozprávať sa o tom nedá, lebo nechceš. Prečo by sme sa rozprávali, veď všetko máme. Všetko je v poriadku. Mlátenie prázdnej slamy. To je pre intelektuálov. Ty intelektuál nie si. Ty klábosiť o kravinách nebudeš.
Mám pocit, že pozerám na prázdne ruky. Čo my dvaja máme vlastne spoločné?! Kde sú naše prieniky?! Nachádzam toho zúfalo málo. Po organizačnej stránke máme spoločnú domácnosť a okrem toho takmer nič. Stále som tu. Neviditeľná žena. Hluchá, slepá, keď je treba. Hlavne, že spraví a veľa neotravuje. Asi som ešte na niečo čakala.
Dnes si odišiel a ja som rada, prvýkrát počas nášho spoločného života, že si preč. Prestala som čakať, začala som chcieť. Chcem mať frajera. Buď to budeš ty, alebo niekto iný. Alebo aj nikto. Lebo medzi single osamelosťou a osamelosťou v manželstve je priepastný rozdiel. Single osamelosť je smutná. Niekedy aj ťaživá, ale tak nejako logická. Nie je zraňujúca. A často je prepletená s nádejou, že raz aj inak bude. Osamelosť v manželstve je hnusná. Je trpká, plná hnevu, pocitov viny, strachu, že niečo neviem/kazím, pocitu neschopnosti/nedostatočnosti. Za jeden deň som sa ocitla na dne nášho vzťahu. Vôbec som si nevšimla, že tam klesám. Dobre som naučená. Neviditeľná žena pre teba aj pre seba. Ja už takto ale nechcem a nebudem žiť. Dobre si počul. Ak nebudeme žiť inak, ja od teba odídem!!! Neviem, čo všetko som kričala, ale túto vetu si pamätám dobre.
Nie, rozhodne nestačí preorganizovať povinnosti a nebude ani stačiť prestať chodiť do krčmy. Lebo aj keď si doma, je to prd platné. My nemáme takmer žiadnu intimitu, takmer žiadny spoločný život. Žiadne spoločné rozhovory, žiadne svoje tajomstvá. Ja potrebujem citovú výmenu. Ty mne, ja tebe. Niečo si odovzdávame. Stále hovoríš, že vlastne nechápeš, čo chcem a ja ti to už neviem lepšie vysvetliť.
Toto prázdno, ktoré cítim, ma prekvapuje. Vždy som ťa chcela. Stále som dorážala, lákala ťa, provokovala, prosíkala, predvádzala sa. Žartom aj naozaj. Chcela som si ťa získať, prebudiť ťa. Mať v tebe zasa frajera. Dnes to neviem v sebe vydolovať. Nie je tam cit, ani chcenie udobriť sa. Len potreba držať si ťa ďalej od seba. Čudné mŕtvo. Akoby som ani nič nechcela. Radšej, lebo keď pripustím chcenie, tak s ním prichádza aj paralyzujúca bezmocnosť. Keď ju pripustím, tak ju hneď aj cítim v rukách. Oťažejú a nechcú nič robiť.
Vidím, že si zľaknutý. Nevieš, čo si počať s týmto výbuchom. Vidím pokusy o dotyky. Chcel by si, aby to už prešlo. Nech je ako predtým. Ale toto už neprejde. Nebude ako predtým. Asi chceš, aby som sa už nehnevala, ale ja sa nehnevám. Ja mám v sebe veľké nič. Smutné prázdno. Už nie je z čoho brať. Dávala som, čo som vedela a to, čo potrebujem, prichádza v minimálnych množstvách. Nechcem počuť: milujem ťa. Desné kecy. Tvoje milujem ťa v skutočnosti znamená potrebujem ťa. To mne už nestačí. Nepotrebujem cítiť sa potrebná. Na prechádzku ťa už nezavolám. Ani z krčmy. Moja prítomnosť nie je samozrejmá. Ak odídem, bude sa ti zdať, že ti chýbam. Omyl. Nebudem ti chýbať ja, lebo keď niečo nevidíš, tak ti to nemôže chýbať. Budú ti chýbať len prejavy mojej existencie: upratané, nakúpené, navarené, opraté a zabezpečenie proti samote dvoma živými kusmi. To ti bude chýbať a asi aj veľmi bolestivo. To je možné. Ja ti chýbať určite nebudem. Veď ma ani nepoznáš. Ako ti môže chýbať niekto, koho nepoznáš? Môže ti chýbať jedine ilúzia o ňom.
Voľačo sa zlomilo. Prestávam veriť, že môžem dostať to, čo chcem. Chcela som somariny, romantiku, reči. Samé sprostosti. Veľakrát a v mnohých podobách si mi ukázal, že pre teba je to nekonečná strata času. Také tie pičoviny, kvôli ktorým ženy mrnčia. Ja nežijem z toho, že mám česť zahrievať ti hniezdo a občas sa nechám položiť na chrbát. Tie pičoviny sú pre mňa všetko. Ja potrebujem k životu vzduch, jedlo, pitie a veľa pičovín. Strašne veľa pičovín! Bez tých pičovín mi ani to jedlo nechutí. Ak mi ich nechceš dať, tak tu nemám prečo zostávať. Ak nebudú pičoviny, staneš sa úplne nadbytočný. Takto sme na tom my dvaja k dnešnému dňu.
…