Jeden z aktuálne diskutovaných pojmov v spoločenských vedách je polarizácia spoločnosti. Za posledné dve dekády sa objavujú výrazné deliace čiary v spoločnosti v súvislosti s rôznymi témami. Sme ZA niekoho, niečo alebo PROTI niekomu, niečomu.
Po objavení témy sa rýchlo vytvoria dva antagonistické tábory, nabité silnými emóciami. Diskusia sa nehýbe a pochopenie či ústup z pozícií je neprijateľný. Tieto tábory sa tvoria okolo tém, ktoré sa dotýkajú našej morálky a hodnôt. Vášnivé „diskusie“ sa vedú okolo potratov, imigrácie, legalizácie drog, v niektorých krajinách napríklad aj okolo trestu smrti.
Príbuzný a relatívne nový pojem je kyberbalkanizácia. Ide o geopolitický termín popisujúci rozpad/proces fragmentarizácie širšej sociálnej skupiny do izolovaných skupín, ktoré nespolupracujú alebo sú navzájom k sebe až nepriateľské. Kyberbalkanizácia označuje prejav tohto fenoménu na sociálnych sieťach. Silná emočná väzba k rôznym názorom dokáže rozdeliť rodiny, manželské páry aj dlhoročné priateľstvá.
Polarizácia v širšom kontexte
Väčšina komentárov a článkov vníma efekt prehlbujúcej sa polarizácie ako negatívny jav. Na frak dostáva kohézia spoločnosti, ohrozená je spolupráca, hrozí vyššie riziko konfliktu. Nutne si kladieme otázku, čo to s tými ľuďmi je. Na jednej strane sa mi zdá, že to, čo vždy. Vášne rýchlo vzplanú, rácio je niekde vzadu a dav sa bez nadhľadu vychytí lynčovať údajného vinníka. Hoci sa dnes vedú skôr menšie fejsbúkové vojny a ľudia sa nepopravujú na námestiach, je to podobné ako v stredoveku.
Na druhej strane celý tento bolestný polarizačný proces vnímam ako pozitívum. Otvorenie spoločenského konfliktu okolo rôznych tém nemusí nutne znamenať úpadok spoločnosti či veľký problém. Pozerám sa na to z hľadiska dynamiky partnerskej, rodinnej a skupinovej. Manželstvo, skupina bez „klasickej“ vývinovej krivky: homeostáza (pohoda) – nárast napätia – konflikt – zmierenie (pochopenie) – homeostáza, nie je v poriadku. V ľudskom spolužití je výskyt otvoreného konfliktu a schopnosť jeho konštruktívneho zvládnutia známkou zdravia tohto spolužitia. Komentáre typu: my sa nehádame, my máme pekné vzťahy, bývajú skôr symptómom krehkých vzťahov, kde je konflikt popretý.
Ostré otvorené spoločenské konflikty vítam. Vidím, že ľudia berú vážne druhých aj stav spoločnosti. Na oboch stranách. Múdrosť neznámeho párového terapeuta hovorí: kým sa manželia hádajú, tak je dobre. Niečo od seba ešte chcú, nie je im s druhým jedno. Ochota hádať sa – možno pre niekoho paradoxne – je známkou, že nám na spolužití záleží.
Silná deliaca línia napríklad medzi prolife a prochoice[1] aktivistami je zdanlivo o emóciách, tie však vznikajú okolo hodnôt a postojov, ktoré tvoria základ osobnosti. Ich spochybňovanie a prehodnocovanie spúšťa silné prežívanie. Ja to vnímam tak, že ľudia si začínajú viac všímať vlastné hodnoty a postoje a dávajú im väčšiu váhu. Neboja sa a nie sú leniví verejne deklarovať svoje názory a bojovať za lepšiu víziu spoločnosti. Nebolo by zlé, keby diskusia postupovala skôr spôsobom: poďme si vyjasniť, kde sa rozchádzame a uvidíme, či nenájdeme spoločné body/riešenie. Zatiaľ ideme skôr spôsobom: ty sklapni, akceptuj moje hodnoty, lebo sú lepšie ako tvoje. Avšak prítomnosť konfliktu, hoc aj nezrelo riešeného, vnímam ako zdravú.
Hnijúce vody tolerancie
Ja mám omnoho väčší problém s toleranciou než s konfliktom. Tolerancia vyzerá ako zlatý grál priateľstva, manželského spolužitia a skupinovej spolupráce. Pláštikom tolerancie sa však dá veľmi dobre zakryť ľahostajnosť a nezáujem k sebe aj druhým. Zdanlivo je všetko v poriadku, máme sa radi, len sa menej a menej stretávame. Jedného pekného dňa zistíme, že si nemáme čo povedať, nechce sa nám do nového projektu, nemáme sex. Tiché (tolerantné) odcudzenie. Poznáte tento fenomén? Je to smutné, ale časté vyústenie partnerských, rodinných, priateľských či pracovných vzťahov bez konfliktu. Horšie vyústenie, a nie zriedkavé, je v deštruktívnom konflikte, ktorý „zrazu“ zaseje taký hlboký rozkol, že ho už nevieme premostiť.
Keď niekto o sebe povie: ja som veľmi tolerantný človek, hneď ostanem v strehu. Obávam sa, že som v kontakte s človekom, ktorý nie je ochotný jasne pomenovávať a vymedzovať svoje hodnoty a postoje. Taký ten typ: pohodičkaaa, a nie je to jedno? O takých ľudí sa neviem oprieť. Sú pre mňa nespoľahliví, prelietaví v postojoch, práci aj živote. Môže to byť takto, alebo aj takto a za iných okolností úplne inak. Želatínová myseľ aj srdce, ktoré dostávajú odlišné tvary podľa okolností. Som síce prochoice, ale viac si vážim aktivistku prolife, než toho, kto povie: neviem, nezaujímam sa, nemám názor, je mi to jedno, nech si všetci robia, čo chcú. Je mi bližší volič Kotlebu, než nevolič.
Tolerantní ľudia (vnímaj prosím v kontexte) šíria neverbalizovanú správu: nevšímaj si trecie plochy, nevymedzuj sa, konflikt nežiadúci, nerob vlny, potlač nesúhlas. Moja skúsenosť z práce s ľuďmi je, že popieranie konfliktu stupňuje napätie v jednotlivcoch a následne aj v skupine, v ktorej žijú. Neventilované napätie sa zbiera a končieva odchodom alebo ničením.
Ty jeden zlý FB
Veľakrát som čítala, že sociálne siete stupňujú napätie. Pripomína mi to rozprávanie, ako pekne sme sa mali, kým neprišla kríza/milenka. Tá nám všetko zničila. Napríklad také osočované dedičstvo či tá nevera. Dedičstvo/nevera vzťahy neničia. Dedičstvo/nevera ukazujú pravú podstatu osobností a vzťahov. Môj názor je, že sociálne siete nemôžu nič stupňovať. Ich potenciál je podľa mňa len vo zviditeľňovaní toho, čo tu už je. Myslím si, že len dodávajú odvahu, ukázať to, čo by sme sa za iných okolností ukázať ostýchali. Iné, podobné okolnosti, ako je zhromaždenie davu, urobia tú istú službu. Sociálne siete netvoria napätie. Podľa mojej osobnej hypotézy je to skôr naopak. Pomáhajú ho uvoľniť.
Mojou životnou témou je, či dokážem rozlíšiť dobré od zlého. Alebo možno ešte presnejšie, uvažujem, či vôbec existujú kategórie dobrého a zlého. Je smrť zlá alebo nie? Ak mi umrie dieťa, je zlá. Keby však smrť neexistovala, do niekoľkých dní (týždňov?) by bola Zem neobývateľná. Mechanizmus zabúdania v škole nie je cenený, ak však zlyhá, tak sa človek neschopný zabúdať, stáva takmer nepoužiteľný v bežnom živote. Izolovaným javom nemožno jednoznačne prisúdiť takú alebo onakú hodnotu. Tá sa mení podľa kontextu. No sledovať množstvá kontextov a vyhodnocovať jeden jav po druhom je namáhavé. Radšej paušalizujeme.
Domnievam sa, že každý nový prvok vznikajúci v spoločnosti, má vyvažujúcu funkciu. Hovorím si, že by sme možno mali byť vďační za tie fejsbúkové vojny. Možno nám pomáhajú oddialiť (predísť) reálnej vojne, tak ako vraj pomáha športové zápolenie ventilovať prirodzenú agresivitu. Sociálne siete len explicitnejšie odhaľujú to, že máme tendenciu spájať existujúce napätie (frustráciu, ak chcete) s nesprávnym podnetom. Vďaka sociálnym sieťam toto nie je možné nevidieť.
V otázke polarizácie mám chuť vyzývať k presnejšiemu pomenovávaniu. Pomenovávame správne to, čo nás núti kričať s transparentom v ruke? Osobne si myslím, že keď zlyháva dialóg, je v hre silná emócia, ktorá ale nesúvisí s obsahom dialógu. Vtedy nie je adresovaná a nemôže sa upokojiť. S neupokojenými emóciami nie je možný racionálny dialóg. Je nápomocné, keď sa presnejšie popíšu emócie, ktoré sú v hre. Často to býva zle rozlíšená zmes smútku, hnevu a strachu. V podvedomí je to všetko zliate do jedného explozívneho chaosu. Keď v spoločnej diskusii dostanú rôzne odtiene emócií svoje pravé mená a podarí sa ich spojiť so skutočnými obsahmi a konkrétnymi osobami, na ktoré sú naviazané, začína sa dialóg. Ide o presné rozlíšenie zdrojov napätia: táto časť sa deje v súvislosti s tebou, s touto témou a nejaká časť súvisí s inou témou, s inou osobou. Keď sa toto podarí, dochádza ku konštruktívnejšiemu dialógu. Videla som to mnohokrát a k tomuto procesu mám absolútnu dôveru. Ľudia/tábory freneticky zastávajúce opačné pozície a bojujúce do krvi, sa zázračne upokoja a potom sa veľmi ľahko nachádza spoločná pôda a aj spoločné riešenie.
Slovami nemeckého filozofa Hegela: Na každú tézu existuje antitéza, každá téza aj anitéza majú svoju syntézu. Inými slovami: ak sme stále v konflikte (akokoľvek horúcom), znamená to len toľko, že sme sa zatiaľ málo rozprávali. Vojny na FB sú dobrý začiatok. O rozhovore a iných inšpiratívnych cestách k prekonávaniu/syntetizovaniu polarizácie niekedy nabudúce.
Viera Lutherová
[1] Prolife – hnutie podporujúce úplný zákaz interupcií, Prochoice – hnutie podporujúce zachovanie reprodukčných práv, ktoré zahŕňajú možnosť interupcie.