Bolo chladné septembrové ráno a ja som sa usadil vo vykúrenom motorovom vozni zo sedemdesiatych rokov. Malý vozeň sa postupne zapĺňal ľuďmi. Dovnútra vošli dve ženy, poobzerali sa a prešli do druhej časti vozňa. Veľmi som si ich nevšímal, ale o chvíľu sa zjavili znovu, a mladšia zo žien nervózne povedala: „Sadnime si už niekde, do piči!“ Táto veta strhla moju pozornosť lepšie ako reklamný slogan, pri tvorbe ktorého sa zapotilo niekoľko dobre platených ľudí.
Mladšia žena mohla mať okolo dvadsaťpäť rokov a tej staršej by som hádal niečo okolo päťdesiatky. Obidve mali oblečené rifle, svetre a tenké bundy.
Usadili sa o jednu radu predo mnou, výhľad som mal na tú staršiu, mladšia sedela oproti nej. Ženy boli zo začiatku ticho, len tu a tam hovorili niečo o nejakom dobrom chlapovi a o tom, že im bola zima.
Na nasledujúcej zastávke pristúpili tri staršie ženy s veľkými nákupnými taškami a vozíkom, aký používajú poštárky. Sadli si do mojej „štvorky“ a rozprávali o tom, ako dobre nakúpili.
Cesta ubiehala a dve uzimené ženy bolo stále lepšie počuť. Vo vozni bola tlmená vrava cestujúcich, no tie dve hovorili nahlas, ako keby sa rozprávali na nejakej rušnej ulici.
„Ten chlap bol naozaj dobrý a všetko sme mu zjedli.“
„Hej,“ zareagovala mladšia a dodala: „Veď mal len keksy. Ale bolo od neho pekné, že nás nechal prespať.“
„To hej,“ pokračovala staršia, „ale ten kokot autobusár ma nezobral a vedel, že chcem ísť aj ja. Prišla som len o trochu neskôr, začal sa pohýnať, mohol ma zobrať, ale on nie, kokot. Bodaj by skapal! Ja som potom musela byť celú noc vonku,“ dodala so zlosťou v hlase.
Podľa výrazov v tvárach oproti mne sediacich starších žien som si uvedomil, že tie dve si nezískali len moju pozornosť.
„Vo Zvolene sú dobrí policajti,“ pokračovali. „Tu nás nebijú tak ako v Lučenci. Tam sú svine. Pamätáš na toho, čo tam ležal a oni do neho kopali? Hej, kopali do neho, veď tam len ležal. Svine, fašisti! A tu vo Zvolene si videla len tak sa ho dotkol topánkou,“ žena jemne posunula nohu dopredu, aby napodobnila pohyb, o ktorom hovorila.
„Čo myslíš, za koľko predám tento mobil?“
„Veď nejde,“ odvetila mladšia zo žien.
„Ide, treba ho len nabiť.“
„Ak ide, možno za 10 euri.“
„Dobre, keď prídem do Lučenca, predám ho a pôjdem sa umyť. Ja viem, že smrdím,“ pokračovala staršia žena. „Musím si aj vyprať handry.“
„A kam pôjdeš?“
„Do Dukátu. Ale potom tam viac nepôjdem. Vyserem sa na celý Lučenec,“ povedala so zlosťou v hlase. „Sú tam zlí ľudia. Pôjdem za doktorkou a cez zimu budem v Kremnici. Poviem jej, že si musím oddýchnuť a ona ma vypíše. Aj tak som mala k nej ísť pred pol rokom na kontrolu. Čo mi bude v nemocnici chýbať? Je tam teplo, postele, periny, jedlo. Konečne sa dobre vyspím. Dušan hovoril, že sú aj také vlaky, v ktorých sa dá spať.“
„Heééj?“ s prekvapením a otázkou v hlase zareagovala mladá žena a dodala, že u nás také vlaky nejazdia.
„Dušan to hovoril, keď bol v Nemecku,“ pokračovala ďalej staršia žena. „Ale aj tak zostanem v Kremnici celú zimu a potom uvidím.“
Žena, ktorá sedela vedľa mňa, sa posunkami dohovárala s jej kamarátkou naproti. Potom sa obidve postavili a vymenili si miesta. Obidve mali niečo medzi šesťdesiatkou a sedemdesiatkou. Spýtal som sa, či sa vymenili preto, že je jej zle sedieť chrbtom proti smeru jazdy. Nie. U obidvoch som videl na tvárach trochu rozpačitý úsmev, vyzeralo to, akoby sa hanbili. Trochu som si pre zmenu všímal moje najbližšie spolucestujúce. Pri niektorých slovách sa pani, ktorá si presadla tak, aby na dve hlučné ženy nevidela, uškŕňala a krútila hlavou. Pochopil som ten strnulý úsmev.
Znovu som prepol na ženy, ktoré nastúpili na mojej stanici. Ich rozhovor pokračoval.
„On je dobrý a má ju rád. Žijú v tom rozpadnutom dome na začiatku,“ hovorila práve mladšia žena. Staršia s ňou nesúhlasila. „Nie je dobrý, psychicky ju týra a bije ju. On je sviňa.“
„Odkiaľ to vieš?“
„Hovorili mi ľudia. Je na invalidnom a ešte mu musí dávať všetky peniaze, celý dôchodok.“
„Hej, máš pravdu,“ pritakala mladšia žena, „je to sviňa.“
„Tá Mona je riadna kurva.“
„Ale je pekná,“ odvetila mladšia zo žien.
„Pekná! Aj ja by som bola pekná, keby som mala kde spať. Pozri, aké mám kruhy pod očami. Nekúpala som sa už týždeň. Má kde bývať. Preberá mi chlapov. Robí to cez mobil. Zavolá a dohodne sa. V mobile má 300 kokotov,“ oponovala staršia.
„Mne jeden povedal, že Mona je dobrá,“ ďalej protirečila mladšia.
„To ešte nerobil so mnou. Keby mňa okúsil!“ s pýchou v hlase kontrovala staršia zo žien. „Tá Mona má 300 kokotov a ešte berie aj mojich,“ povedala so zlosťou v hlase. Potom prišla od mladšej otázka, ktorá zaujímala aj mňa. „Koľko si zobrala od toho, čo nás nechal u seba prespať?“
„Dvadsať euri.“
Pani, ktorá si presadla chrbtom k nim, si chytila tvár do dlaní a krútila hlavou. Mala istotu, že ju tie dve nevidia.
„A ty máš deti?“ zaznela ďalšia otázka od mladšej ženy.
„Mám ich sedem.“ Potom postupne vymenovala ich mená a pri každom mene dodala či žije sám či sama, alebo je v domove, či u pestúnov. Najviac hovorila o dcére a o situácii, keď jej ju sociálka prišla zobrať. „No čo, bola som sama, žila som v chatrči a starý bol v base. Vždy som robila všetko, aby bolo malej dobre. Trhalo mi to srdce, keď malá plakala, keď ju brali. Bola som sama, čo som mala robiť?!“dodala smutne. Jej smútok si všimla aj jej mladšia spolusediaca a skonštatovala: „Nedalo sa nič robiť.“
Ich rozprávanie na mňa pôsobilo miestami smutno a miestami úsmevne. To, čo však na mňa zapôsobilo najviac, bola ich detská priamosť, s akou sa rozprávali. Bol som rád, že mi dali možnosť nahliadnuť do úplne iného sveta. Do ich sveta.
Ale to už staručký motorák začal pribrzďovať a ľudia sa začali viac mrviť. Postupne sa stavali do uličky. Postavili sa aj ony. Išli k opačnému východu ako ja.
Ján Hraško, OÚ Zvolen