Každá profesia vyžaduje isté kompetencie. Niektoré sú definovateľné a iné sa jednoznačne definovať nedajú, ale odrazia sa vo výkone profesie. Tam, kde je základom komunikácia a vzťah zúčastnených strán, sa hlavným kritériom posudzovania kvality práce odborníka stáva práve vzťahový rámec, ktorý určuje celkovú atmosféru a má vplyv na výsledok.
Keď si napríklad spomenieme na naše kritériá výberu lekára, s najväčšou pravdepodobnosťou vystupuje do popredia kritérium „ako sa pri ňom cítim“, namiesto „aké má vedomosti“. Nazdávam sa, že ani klient socioterapie neuvažuje o vedomostiach socioterapeuta, terapeutický proces vyhodnocuje skôr emočne. Neznamená to ale, že všetky podmienky socioterapie sú splnené, ak sa klient v socioterapii cíti dobre. To by bolo veľmi jednoduché ponímanie vzťahového rámca celého procesu. Dovolilo by to nebrať do úvahy rozmer zodpovednosti či už na strane klienta, alebo na strane socioterapeuta.
Profesia socioterapeuta vyžaduje kompetencie, ktoré sú nevyhnutné na to, aby sa realizovala terapia sociálnych vzťahov a nie iba ich usmernenie alebo sanácia. Pomerne často diskutovanou témou býva otázka, ktoré kompetencie predurčujú socioterapeuta na to, aby bol pre klientov naozaj nápomocný. Kto ich určí a ako?
Ozajstný a falošný terapeut
Prednedávnom som počula výpoveď bývalého klienta resocializačného zariadenia, ktorý jasne poukazoval na rozdielnosti medzi takzvaným ozajstným a falošným terapeutom. Jeho výpoveď bola zrozumiteľná a presná, dokonca až udivujúca. Kopíroval a dokazoval totiž princíp, ktorý postuloval Carl R.Rogers v PCA teórii (z anglického Person-Centred Approach). Hlbší základ tejto teórie môžeme nájsť v úvahách A. H. Maslowa a ešte hlbší vo filozofii existencializmu. V hovorovej reči by sme tento princíp mohli popísať aj tak, že terapeut (hovoríme o terapeutovi v širokom zmysle, môže ním byť psychoterapeut, socioterapeut, učiteľ, rodič a pod.) môže byť užitočný pre svojho klienta iba do tej miery, do akej je osobnostne zrelý. V Rogersovej teórii je presne definované, čo je to zrelosť a aj to, ktoré komponenty ju podmieňujú. Tie potom vytvárajú podmienky terapeutického procesu, ktoré sú nevyhnutné a postačujúce na posun, rast alebo zrenie v komunikácii a vo vzťahu. Podmienok je podľa Rogersa šesť, nazýva ich nevyhnutnými a postačujúcimi podmienkami. Prvou je psychologický kontakt medzi terapeutom a klientom, druhou je klientova úzkosť a zraniteľnosť, čo znamená, že klient už svoj problém chce riešiť. Ďalšie tri podmienky sú na strane terapeuta, sú to jeho kongruencia (ozajstnosť, rýdzosť), empatia a bezpodmienkové pozitívne prijatie. Posledná, šiesta podmienka hovorí, že v konečnom dôsledku klient je ten, ktorý buď uzná, alebo neuzná, že terapeut bol naozaj kongruentný, empatický a akceptujúci, teda či bol pomáhajúci. Spomínaná laická terminológia „falošný“ a „ozajstný“ terapeut je preto v tejto súvislosti naozaj výstižná.
Falošný terapeut môže síce docieliť behaviorálnu korekciu správania u klienta, ale neprenikne do jeho intrapsychických (vnútorných) mechanizmov a nevybuduje u neho dôveru v seba, vo vlastné schopnosti. Preto môj údiv z výpovede klienta, ktorý síce prežíval svoj problém, ale na druhej strane mal presné „tykadlá“ na rozlišovanie toho, či s ním terapeutkomunikuje sám za seba, alebo naňho skúša aplikovať terapiu. Ako hovoril, falošných terapeutov rozlíši na diaľku, ozajstného mal doteraz iba jediného. Jeho výpoveď by som mohla rozšíriť o množstvo ďalších výpovedí a zistení zo svojej praxe z iných oblastí socioterapie, kedy klienti uznali, alebo neuznali moju užitočnosť.
Platí to aj v živote, stačí sa pozerať a vnímať ľudí s otvorenými očami, aby sme zistili, kto je pre náš život užitočný a kto ho iba sťažuje. Dalo by sa povedať, že princíp „užitočnosti“ platí všade. V terapii, poradenstve, manažmente (ľudských vzťahov), v školstve, v zdravotníctve a pod.
Kvapky z dáždnika…
V tejto súvislosti sa vrátim k vyššie spomenutej PCA teórii (na Slovensku ju nazývame aj Človekom-centrovaný prístup), ktorá konštatuje, že ak sú v postojoch terapeuta (slovo terapeut je aj na tomto mieste chápané v širokom význame) prítomné určité podmienky, potom sa u klienta prejaví pozitívna osobnostná zmena. Meador & Rogersto vyjadrili nasledovne: „Tak, ako padanie kvapiek z dáždnika, vplyv človekom-centrovanej teórie sa prejavuje vo všetkých smeroch. Keďže sa teória spolieha na vnútorné postoje osoby označenej ako ‚človek pomáhajúci‚, ktorá facilituje pozitívne zmeny u iných prostredníctvom vzťahu, bola prijatá odborníkmi z rôznych oblastí. Už nie je potrebné, aby sa v situáciách aplikovali komplexné diagnostické definície, zložité teórie. Človek, ktorý vie byť ozajstný, starostlivý a chápajúci, môže počítať s tým, že bude vo vzťahu, v ktorom pomáha, účinným facilitátorom rastu.“
Podobne uvažuje o osobnosti terapeuta aj Braaten, ktorý viedol skupiny a poskytoval konzultácie pre špičkových a stredných vedúcich pracovníkov vo sfére obchodu aj priemyslu. Vychádzal tiež z charakteristiky Človekom–centrovaného modelu pre prácu v skupine a svojimi zisteniami podporil Rogersov model nevyhnutných a postačujúcich podmienok zmeny osobnosti. Napísal: „Osobnosť terapeuta stanovuje hranice jeho užitočnosti pre klienta. Čím ste bohatšia, tolerantnejšia, zrelšia osobnosť, tým lepšie viete zrkadliť svojmu klientovi akékoľvek ľudské vlastnosti.“ Súhlasím s týmto zistením a teší ma spravodlivosť uvedeného princípu v zmysle, že ak terapeut nie je na svoju prácu dostatočne pripravený, obráti sa to proti nemu, ľudia mu po čase prestanú dôverovať a prestane byť pre nich dostatočne zrelým modelom kvalitného života. Stane sa takzvaným falošným terapeutom.
Pod pripravenosťou rozumiem v prvom rade permanentný osobnostný rast, ochotu a odvahu čeliť novým situáciám, prekonávanie rigidných, stereotypných spôsobov myslenia, fungovania a celkového bytia. Nejde iba o to, aby terapeut dosiahol želateľný stupeň osobnostnej zrelosti, ale o jeho neustálu pripravenosť rozširovať si kapacity v záujme toho, aby dokázal zachytávať čo najširšiu škálu prežívania. Čím ďalej, tým viac sa utvrdzujem v presvedčení, že stupeň dosiahnutého vzdelania, kognitívne poznatky, odborná orientácia či znalosť techník nezaručia kvalitu socioterapeuta. Takisto ani samotné absolvovanie výcvikového programu nie je postačujúcou podmienkou pre jej dosiahnutie. V končenom dôsledku je rozhodujúce slovo vždy na strane klienta, ktorý priamo alebo nepriamo hovorí: „si ozajstný terapeut“, alebo „si falošný terapeut“.
Ako rozširovať hranice
O hranici užitočnosti terapeuta sme uvažovali aj v rámci výcvikového programu Človekom-centrované poradenstvo a psychoterapia. Prijali sme rozhodnutie, že chceme navštevovať program dovtedy, kým v spolupráci s ostatnými účastníkmi nedospejeme k čo najzodpovednejšiemu poznaniu, že sme vyčerpali všetky zdroje, ktoré nám skupinový proces môže poskytnúť a naša úroveň sebapoznania nebude prekážkou pri zachytávaní prejavov a komunikácie iných. Naše uvažovanie napokon vyústilo do tvorby charakteristík osobnostného rastu účastníkov, ktorí by mohli byť východiskom aj na posúdenie hraníc našej užitočnosti. Osobnostný rast chápeme ako poznávanie a prežívanie:
- motívov konania, postojov a hodnôt
- zmien hodnotového rebríčka
- úrovne sebauvedomenia
- vnímania seba aj iných
- vzájomných súvislostí medzi vyššie uvedenými.
Aj na termíny slobodný a zodpovedný sme hľadali presné definície, pričom slobodu sme pochopili ako spôsob bytia jednotlivca, ako proces uvedomovania si poznania, že každý človek má možnosť voľby, pričom táto voľba je nevyhnutne spätá so zodpovednosťou za seba a voči iným. Pod zodpovednosťou sme mali na mysli poznanie a prijímanie dôsledkov za svoje rozhodnutia, čo je zároveň vyjadrením vzťahu k sebe samému a iným ľuďom. Pochopili sme ju ako konanie v súlade so svojím prežívaním, sebapoznaním, hodnotami a postojmi. Takéto konanie sa prejaví v procese a kvalite spolubytia s inými ľuďmi.
Domnievame sa, že sloboda je najvyššia miera kvality života, kedy je človek otvorený voči zážitkom, a preto sa prejavuje nedefenzívnym spôsobom, má vysokú mieru seba-akceptácie, nemá predsudky, je nezaujatý, rozumie svojim motívom, postojom a hodnotám. Môže sa tak dotýkať svojej najhlbšej podstaty, rozhodovať sa v prospech seba, pretože je pripravený narábať s dôsledkami svojho správania.
Z toho vyplýva, že čím je osobnostná zrelosť vyššia, tým lepšie rozumie sebe a vie seba aj vyjadriť (vie sa otvoriť) svojmu okoliu. Dokáže popísať, čo sa s ním deje, čo prežíva a aké má motívy, nepotrebuje obranné mechanizmy, ktoré by mu bránili vnímať vnútorný vzťahový rámec a ktoré by ho posúvali do hodnotenia a kategorizovania iných ľudí. Jeho spôsob bytia sa vyznačuje kvalitami, ktoré sú zárukou toho, aby sa stal človekom pomáhajúcim, resp. facilitujúcim rastový proces iných. Aby sa stal ozajstným terapeutom.
Osobnostný rast prináša poznávanie seba samého, zodpovednosť a slobodu v rozhodovaní, čo presne vyjadruje aj termín z Maslowovej pyramídy potrieb – človek sebaaktualizovaný či Rogersov termín plne fungujúci. Je dobré vedieť, že uvedené kvality sa nedajú predstierať a nedajú sa obísť ani pri posudzovaní hraníc užitočnosti socioterapeuta. Myslím si, že je to takto spravodlivé a voči klientovi socioterapie seriózne. Ten môže dať socioterapeutovi najpravdivejšiu spätnú väzbu na jeho fungovanie a tiež námety na rozmýšľanie o tom, ako by sa dali hranice jeho užitočnosti rozšíriť.
Lívia Dobšovič
Použitá literatúra:
- Braaten, L. J.: Perspektíva človekom – centrovaného prístupu pre vedúcich pracovníkov a budovanie pracovného kolektívu, In: Thorne, B. & Lambers,E.: Person-Centred Therapy: A European Perspective, Sage Publications Ltd., London. Interný, nepublikovaný preklad pre vlastnú potrebu, s. 261
- Maslow, A. H.: Ku psychológii bytia. Modra, Persona 2000.
- Meador, B. D. & Rogers, C. R.: Človekom-centrovaný prístup. Interný preklad, Modra, PsychoConsulta 2006. s. 9