Čo sa deje s našimi deťmi a školami? Pýtame sa a nerozumieme, prečo sa množia konflikty medzi učiteľmi a žiakmi, stúpa agresivita a vzdelávacie výsledky sú v porovnaní s minulosťou horšie. Obviňujeme demokraciu, Západ, médiá alebo rodičov a spoločné máme to, že chceme vedieť, či sa s tým dá niečo robiť.
Človek sa vyvíja predovšetkým vo vzťahoch a prostredníctvom vzťahov. V škole sa dieťa učí, ako to vlastne v spoločnosti beží, čo sa od neho očakáva a ako sa ľudia správajú v tej alebo onej situácii, čo sa môže a čo nie je prijateľné. Takto sa v malom človeku vytvárajú postoje a hodnoty. V kontakte s deťmi si často neuvedomujeme, že výchovné pôsobenie sa nedeje prostredníctvom príkazov, zákazov, výchovných monológov o tom, ako sa má správať druhák, piatak, deviatak… alebo cez jednorazové aktivity doma či na etickej výchove. Vzorce správania, sociálne normy a hodnoty získava dieťa automaticky a podvedome, prežívaním seba vo vzťahoch v bežnom chode rodiny a školy. Tak, ako sa správajú ku mne, tak sa budem správať aj ja a takto je to v poriadku. Kvalita výchovy závisí od kvality školy/rodiny. A kvalita školy/rodiny ako významného sociálneho systému v živote dieťaťa, závisí od kvality vzťahov, ktoré v nej dieťa prežíva.
Od pedagógov požadujeme, okrem mnohých iných zadaní, aby v triede vytvárali pozitívnu sociálnu klímu – teda tvorili pozitívne vzťahy. V tom, ako to dosiahnuť však zostávajú sami. Často sa im nedarí, alebo nevedia, ako ukončiť bežné škriepky, nieto ešte veľké konflikty a šikanovanie. V tejto práci by mal byť nápomocný školský psychológ. Záber jeho činností, ak chce robiť svoju prácu dôsledne, je široký. Zameriava sa na ťažkosti v učení, problémy v správaní, má na starosti sexuálnu výchovu, konzultuje výchovné problémy s rodičmi, individuálne pracuje s deťmi a diagnostikuje a diagnostikuje. Myslím si, že je namieste rozdeliť si kompetencie a prácu na úrovni skupiny, vzťahov, rodiny a vôbec školy ako jednotného sociálneho systému prenechať kolegovi, ktorý sa špecializuje na socioterapiu. Sci-fi?
Nový druh odborného zamestnanca
Učitelia majú svoju náplň práce, mali by sa venovať učeniu, odbornej a osobnostnej príprave. V rámci vyučovacích hodín nemajú priestor a často ani potrebné kompetencie na systematickú prácu na vzťahoch v triede alebo medzi žiakmi z jednotlivých tried navzájom.
Socioterapeut by sa mal venovať rozvíjaniu pozitívnych vzťahov medzi žiakmi, jednotlivými triedami, učiteľmi, rodičmi a všetkými navzájom. Mal by byť všade tam, kde sú integrované deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, deti imigrantov, deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, z odlišného hodnotového a kultúrneho prostredia alebo žiaci, ktorí sa iným spôsobom vymykajú z normy.
Medzi deťmi, medzi učiteľmi a deťmi, medzi deťmi a rodičmi vzniká množstvo sporov, majú svoje problémy, nedoriešené konflikty. Čím sú všetci zúčastnení navzájom odlišnejší, tým je väčší priestor na nedorozumenie. Určite si viem predstaviť, že skupinová, systematická a cielená práca na vzťahoch by na stredne veľkej škole zamestnala jednu osobu minimálne na polovičný úväzok.
Pozícia socioterapeuta by mala byť podporovaná aj v smere aktívnej práce s rodinou. Chodiť do terénu, komunikovať s rodinami a ponúkať podporu v zmysle poradenstva aj terapie. Myslím si, že socioterapeut by mal byť kontaktnou osobou pre rodičov a cielene rozvíjať spoluprácu medzi rodinou a školou. Táto oblasť nášho školstva je síce deklarovaná ako priorita, ale v praxi sa ju nepodarilo zrealizovať. Ak áno, skôr sú prizývaní rodičia, aby pomohli.
Ak sa v rodine vyskytnú problémy, takmer ihneď sa prenášajú do školy a naopak. Dieťa začne mať problémy v učení, správaní, so spolužiakmi, súrodencami, stráca chuť rozvíjať svoje záujmy… Rodičia a učitelia sú často svedkami len vrcholku ľadovca. Vidia dôsledky, vedia, že sa niečo deje, ale zostávajú bezradní a žiaľ, aj keď určite nie zámerne, prehlbujú ťažkosti dieťaťa. Nie vždy je nápomocné poslať dieťa ku psychológovi. Dieťa je stigmatizované ako to, s ktorým niečo nie je v poriadku.
Socioterapeutické zručnosti – výbava pedagóga
Okrem profesie socioterapeuta môže socioterapia predstavovať aj inú rovinu. Terapeuticky (alebo naopak, traumatizujúco) môže pôsobiť aj učiteľ alebo ktorýkoľvek zamestnanec školy. Kvalitné sociálne väzby v triede formuje predovšetkým triedny učiteľ. Nastavuje sociálne normy vlastným správaním, kvalitou komunikácie, akceptovaním alebo odmietaním určitého správania, konkrétnych detí a pod. Úroveň jeho komunikácie je odrazovým mostíkom pre ďalšie správanie detí.
Zamestnanci školy by si mali uvedomovať vlastnú moc, ktorou disponujú a učiť sa s ňou narábať tak, aby mala terapeutický a nie traumatizujúci účinok. Čím väčší je rozpor medzi hodnotami a normami primárnej rodiny a pedagógov, tým výraznejšie škola pôsobí. Buď je schopná sprostredkovať oveľa zdravšie vzťahy, než aké kedy dieťa zažilo, alebo môže ťažkosti dieťaťa výrazne prehĺbiť. Dieťa, ktoré je v permanentnom napätí vo vzťahu k deťom a učiteľom, sa neskôr stane agresívne alebo sa dostane do izolácie, alebo neustále bojuje o pozornosť a uznanie. Niekedy je schopné vystriedať všetky stratégie počas jednej hodiny.
K výbave učiteľov by mala patriť znalosť vplyvu skupinovej dynamiky, schopnosť rozumieť komplikovaným motívom, ktoré hýbu vzťahmi a správaním žiakov v triede, medzi triedami navzájom i smerom k učiteľom a nevyhnutná miera osobnostnej zrelosti. Tu by mal byť k dispozícii socioterapeut ako učiteľ, teda ten, ktorý sa špecializuje na vzťahy, skupinovú a sociálnu dynamiku.
Nech už sa pozrieme na problémy v školách/rodinách z ktorejkoľvek roviny, za nosné považujem zvyšovanie kvality komunikácie, interpersonálnych zručností a sociálnej inteligencie u ľudí, ktorí prichádzajú do kontaktu s deťmi. Jedna cesta, ako zastaviť problematické správanie, je zakázať ho. Pri dostatočne veľkej miere strachu sa to môže podariť. Ja osobne ako mama, učiteľka a školská psychologička nechcem, aby sa deti správali slušne zo strachu. Chcela by som, aby sa chceli slušne správať preto, lebo je to pre všetkých príjemnejšie. Aby sa to naučili, najskôr to musia zažiť na vlastnej koži. Čím dlhšie žili v neláskavých vzťahoch bez jasných hraníc, tým dlhšie budú musieť prežívať lásku a jasné hranice, kým nastane zmena.
Viera Lutherová