V súvislosti s nárastom podpory ĽSNS a nedávnymi voľbami sa objavili diskusie, ako reagovať vo verejnom priestore na ľudí s extrémistickými názormi. Transparenty ako Smrť fašizmu nás zaraďujú k nenávistnému diskurzu. Dá sa to aj inak?
Namiesto úvodu začnem odôvodnením spojenia neonacizmu so stranou M. Kotlebu ĽSNS. Keď som bola na ich mítingu v Martine 21. februára 2020 na Divadelnom námestí, dozvedela som sa osobne od p. Uhríka, že nie sú fašisti a médiá ich takto nespravodlivo označujú. Takže krátky exkurz do histórie. Marian Kotleba bol predsedom strany Slovenská pospolitosť (2005 – 2006), ktorá bola pre rozpor s Ústavou SR rozpustená, práve pre extrémistický obsah v stanovách aj činnosti strany. Tak ako v Slovenskej pospolitosti, aj v ĽSNS oslavujú Slovenský vojnový štát a exprezidenta Tisa, ktorý sa riadil fašistickou ideológiou a bol spojencom hitlerovského Nemecka. V časoch Slovenskej pospolitosti sa odohralo niekoľko dobre zdokumentovaných pochodov členov (možno aj priaznivcov) strany odetých v jednotných uniformách, ktoré vyzerali ako kombinácia rovnošaty Hlinkovej gardy a fašistických Čiernych košieľ, ozdobených symbolom Slovenského štátu (dvojkríž). Rovnaký symbol dvojkríža v zelenom poli používa ĽSNS dodnes. Na videu z jedného takéhoto zhromaždenia M. Kotleba s uspokojením načúva skandovaniu: vodca, vodca, vodca! Takto sa nechal svojho času titulovať Hitler. Členovia ĽSNS sa zdravia pozdravom: Na stráž!, ktorý sa zrodil v slovenskom fašistickom štáte, M. Kotleba začal jeden z mítingov pozdravom: Krásny biely deň, o ktorom bude určite tvrdiť, že nenaráža na bielu rasu.
Akože náhody
Prípadne si pripomenieme, ako pán Marián Magát s príznačným číslom 88 na kandidátke v parlamentných voľbách 2020, 20. 4. 2013 zverejnil na Facebooku status k 124. výročiu narodenia Hitlera. Tam ho označil za mierotvorcu, skvelého ekonóma a človeka so srdcom na správnom mieste. Keď sme pri čísle 88, tak si pripomeňme, že 88 je skratkou pre pozdrav Heil Hitler (ôsme písmeno v abecede je H) a číslo 14 (14 slov Davida Lanea, pravicového extrémistu, v ktorom si robí starosti o budúcnosť bielych detí). Zhodou okolností sa stalo, že M. Kotleba daroval rodine s postihnutým dieťaťom šek v hodnote 1488 €.
Páni Magát a Mizík komentovali židovský pôvod političky Beňovej a niektorých laureátov štátneho vyznamenania. A na oficiálnej facebookovej stránke ĽSNS zverejnili podporný status obvinenému občanovi, ktorý inzeroval odmenu 25 € za usmrtenie imigranta. Podobných udalostí a „náhod“ nájdete viac. Dobre ich zdokumentoval napríklad aktivista p. Benčík.
Tieto prvky: preferovanie bielej rasy, význam príslušnosti k židovskému národu, odkazy na fašistickú ideológiu, využívanie nacistických a neonacistických symbolov, tolerancia k rasizmu a jeho podnecovanie, túžba uniformovať dav a podriadiť ho vodcovi, prepájajú ĽSNS s nacizmom/fašizmom.
Smrť fašizmu?
Násilná rétorika či obdiv k násilným činom alebo indivíduám nutne vyvoláva u mnohých strach. Strach, že násilie sa stane súčasťou verejného priestoru. Strach, že obeťou násilia môžu byť nevinní občania, naši rómsky kamaráti, LGBTI deti a pod. Ja osobne sa bojím konfrontácie, že budem svedkom takéhoto násilia a budem mať potrebu zasiahnuť na obranu nevinného. V dôsledku toho mám strach o svoj pokojný život, prípadne zdravie. Človeka nemôže nechať pokojným, keď vidí hulákajúceho Mazureka na moslimskú rodinu s malým dieťaťom, ktorá vôbec netuší, o čo ide.
Evolučne máme vrodené reakcie na ohrozenie, a to útek alebo útok. Logicky preto vo svojom okolí zaznamenávam práve tento typ reakcií: nechoď na tie zhromaždenia, nemali by sme protestovať, to ich len posilní, netreba dráždiť, nemali by sme sa snažiť ich rozpustiť súdnym príkazom, nesmieme s nimi diskutovať a pod. Všetky podľa mňa zodpovedajú riešeniu útek. Na samotnom zhromaždení a tiež vo facebookových komentároch som sa stretla najčastejšie s reakciami ironizujúcimi a výsmešnými. Obľúbené sú kontroly pravopisu statusov fanúšikov extrému, čo je v psychológii označované ako nepriama/skrytá agresia. Preukazovanie nadradenosti: vidíte, akí ste hlúpi nemôže byť zároveň ponukou k láske, úcte a spolupráci. Pre mňa sú vrcholom nenávistného diskurzu komentáre nech fašisti zdochnú a pod.
Je jasné, že so skalnými sympatizantmi neonacizmu sa zásadne líšim v hodnotách. Tam moje/naše úsilie škoda smerovať. Tí, ktorí to majú hodnotovo vyjasnené v zmysle hlbokej úcty k osobnej slobode každého (bez ohľadu na rasu, náboženstvo a sexuálnu orientáciu), tí sú jasní a sú na našej strane. Potom je tu však relevantné množstvo ľudí, ktorí sa dívajú na obe strany a uvažujú nad výberom. Pre mňa sú to ľudia s nevyjasnenými hodnotami a zároveň disponujúci potenciálne veľkou mocou rozhodnúť v konečnom dôsledku aj o mne. Ja by som, samozrejme, chcela, aby si vybrali „moju stranu“.
O týchto „nerozhodných“ sa domnievam, že nie sú za agresívne riešenia a zároveň sa nezaoberajú hĺbkovou analýzou kontextu. K týmto ľuďom by sme chceli vyslať jasnú správu: my sme dobrá strana a ukázať prstom na ĽSNS: takto vyzerá zlo. Pre mňa je teraz aktuálna otázka, ako sa stať dôveryhodným kompasom pre „nerozhodných“.
Toto sa podľa mňa nemôže podariť uprostred jačiaceho davu vyjadrením nesúhlasu s transparentom Smrť fašizmu. A oproti stoja chlapci z ĽSNS s transparentom Ste zaslepení nenávisťou. Keď si vybavujem ten obrázok, byť „nerozhodná“, naozaj neviem, čo si vybrať. Obe strany by mi pripadali rovnaké. Aj keď frustrácii „slniečkarov“ rozumiem a ich agresívnu reakciu chápem. Rozumiem aj tomu kriku. Bolo tam množstvo Rómov, ktorí majú dôvod byť reálne vystrašení a nahnevaní. No je absurdné k násiliu ponúkať rovnakú alternatívu.
Dôchodkyňa spustila sprejerskú vlnu
Pre mňa je rozhodne cesta reagovať. Ako však reagovať na násilie a nenávisť nenásilne? Lebo toto je aj problém extrémistov. Vidia nespravodlivosť a násilie napríklad v arabských štvrtiach. Prežívajú strach a reagujú inštinktívne hnevom. Strach neovládnutý racionalitou sa nutne mení na nekontrolovaný hnev. Dúfam, že relevantné množstvo „slniečkarov“ nájde v sebe emocionálnu a racionálnu kapacitu zvládnuť svoj vlastný hnev racionalitou a reagovať na násilie nenásilne. Lebo predpokladám, že „moja strana“ ponúka nenásilie a to nemôže byť prezentované násilne, lebo sa posolstvo neguje vo svojej podstate. Som presvedčená, že práve toto nenásilie má šancu osloviť „nerozhodných“. Asi ako keď svojho času protestujúci hippies proti vojne vo Vietname rozhadzovali kvety a novembroví protestujúci na Národní tříde v 1989 zdobili oproti stojacich policajtov karafiátmi. Gándhí bol schopný osloviť milióny ľudí práve preto, lebo svoj postoj a hodnoty prezentoval s pokojom a pokorou. Toto sa dostávalo do ostrého rozporu a agresivitou protistrany, ktorá sa takto sama automaticky diskvalifikovala zo súboja ideológií. Myslím si, že evolučne máme hlboko vryté, že nakoniec sa ľudia, aj keď po výkyvoch, vždy rozhodnú pre konštruktívnu spoluprácu. Za všetkým tým strachom je podľa mňa vždy túžba preklenúť konflikt a obnoviť vzájomnosť, lebo vzájomnosť prináša bezpečie. Nepoznám človeka, ktorý by neoceňoval hodnotu bezpečia. Jeho ohrozenie je v podstate primárny motív k extrémizmu. Takže najkratšia možná cesta je reagovať a to rozhodne nenásilne.
Okrem nenásilia má šancu na úspech v každých časoch drobná, poctivá práca. Lekciu, ako reagovať na neonacizmus, nám dáva nemecká dáma Irmela Mensah-Schramm. Irmela je bývalá učiteľka, ktorá sa v roku 1986 rozhodla stať sa „politickou upratovačkou“. Hnevali ju nastriekané svastiky a nenávistné slogany voči cudzincom a menšinám v jej meste, Berlíne. Rozhodla sa, že ich bude z verejného priestoru odstraňovať. Najprv padla za obeť prvá nálepka, potom ďalšie a ďalšie. Dobrý pocit ju motivoval, aby v tejto činnosti pokračovala roky. Občas sa k nej niekto pridal a vo svojom koníčku pokračovala aj po odchode do dôchodku a s touto aktivitou navštívila množstvo európskych miest.
Dnes má viac ako 70 rokov a nedávno inšpirovala mladých ku kreatívnejšiemu odstraňovaniu pravicových symbolov a nápisov. So skupinkou študentov odstránili svastiku, ale odlišný odtieň omietky umožňoval čitateľnosť symbolu. Napadlo jej, že tam môžu nakresliť srdce. Následne sa grafiťáci od seba navzájom inšpirovali a začali veľmi tvorivo prekresľovať a dotvárať najmä svastiky. Na zdieľaných weboch je vtipne dotvorená svastika vysoko pozitívne hodnotená a nájdete množstvá príkladov.
Neviem, či ten prvý pomyslený kamienok, ktorý rozhýbe pokojnú hladinu, bola pani Irmela, alebo to len tak napadlo Iba Omarimu v USA. Rozhodol sa, že deti, s ktorými pracuje, naučí skrášľovať mesto tak, že budú presprejovávať extrémistické symboly.
Nacisti proti nacistom
Aj izolovaná aktivita môže mať nečakane rozsiahly dopad. Fotky z newyorského metra sa stali virálnymi potom, čo jeden pán strhol svojou „upratovacou aktivitou“ niekoľkých spolucestujúcich, ktorí počas jazdy začali čistiť vnútorné steny metra od nenávistných prejavov.
Keď „slniečkari“ zapoja nadhľad a intelekt, vedia komunikovať svoje postoje s gráciou a vtipom. Veľmi vydarená akcia sa udiala v mestečku Wunsiedel, kde je pochovaný Hitlerov spolupracovník Hess. Už desaťročia bolo mestečko bezzubé voči každoročnému pochodu neonacistov. V 2014 zmenili ich pochod na nedobrovoľnú charitatívnu udalosť. Obyvatelia mestečka sa vyzbierali a za každý meter ich pochodu darovali neziskovej organizácii, ktorá bojuje s pravicovým extrémizmom, 10 €. V cieľovej línii vítali obyvatelia mesta pravicových sympatizantov a gratulovali im k vyzbieranej sume 12 000 €. Tento postup si osvojili ďalšie nemecké mestá a pokiaľ mi je známe, osvedčil sa aj vo Švédsku, kde metodika dostala názov Nacisti proti nacistom.
Tento spôsob reakcie na prejavy nacizmu vo verejnom priestore je výnimočný svojou nepriestrelnosťou. Je vo svojej podstate nenásilný a pozitívny. Má charitatívny účel. Akokoľvek sa neonacisti rozhodnú, dopadne to dobre. Ak by nepochodovali, tak či tak vyhral Wunsiedel. Rozhodli sa pochodovať, ale aj tak prehrali, lebo prispeli na dobrú vec.
V Charlottesville vo Virgínii sa časť protestujúcich voči ohlásenému pochodu extrémistov vysporiadala s humorom. Protiprotestujúci sa obliekli do klaunovských masiek a vyrobili vtipné transparenty ako Wife Power (namiesto White Power) alebo vyhadzovali do vzduchu bielu múku ako odkaz na bielu silu (White Power). Nanešťastie agresívne útoky niektorých členov Anfita a hnutia Black Lives Matters spustili vzájomnú bitku, ktorá si rozhodne nenakloní mienku verejnosti, čím úspešne zotreli rozdiel medzi sebou a extrémom.
Na záver myšlienka filozofa Karla Poppera: tolerancia voči netolerantnosti nemôže byť nekonečná, lebo sa tým tolerancia vystavuje riziku zničenia. Avšak máme, mali by sme mať, k dispozícii ďaleko širšiu škálu reakcií než len útok opätovať útokom. Láska a úcta sa dá šíriť len láskou a úctou… A možno aj s inteligentným humorom a nadhľadom.
Viera Lutherová