Zas ti píšem, ale aj tak si to opäť neprečítaš, teda si môžem dovoliť spraviť to, čo mi poradil môj terapeut a to je vypísať si všetky emócie, myšlienky absolútne narovinu, vygrcať to zo seba. Potom už nič nezostane a ja budem voľná. Vraj by to tak malo byť. Nie úplne tomu verím, ale za skúšku nič nedám a hlavne stagnujem na jednom mieste už neuveriteľne dlho a zabíja ma to. Preto idem vyskúšať robiť veci inak, toto som ešte neskúsila, možno to pomôže.
Neuveriteľne bezmocne sa cítim a frustruje ma to, ničí zvnútra, ide ma roztrhnúť od jedu, že nedokážem vecami pohnúť napriek akejkoľvek mojej snahe – nie vecami, ale tebou. Je jedno, čo napíšem, dobre, že neprosím, ale reakcia nikdy nepríde, som odignorovaná, ja vlastne neexistujem, ide ma z toho poraziť. Som odkázaná na čakanie, na svojvôľu niečoho mimo mňa, to neznášam, chcem mať veci v rukách, po akcii nech nasleduje reakcia, nech viem, že môj čin niečo zaváži, a nie, že po ňom nenasleduje nič. Ide ma roztrhnúť z frustrácie bezmocnosti!
Nedokážem to ukončiť a pohnúť sa ďalej, nedokážem to ani naplniť, spraviť niečo, aby to pokračovalo. Nedokážem to prijať a ani zmeniť, nedokážem absolútne nič, som odkázaná na pasivitu. Mácham ručičkami vo vetre a nič sa nedeje.
Chcela by som, aby moje slová mali váhu pre mne relevantnú osobu, ale ono to tak nie je. Nie som relevantná a toto si nedokážem priznať. Možno toto je pointa, prečo sa nedokážem pohnúť ďalej, moje ego nedokáže prijať, že pre niekoho môžem byť absolútne nepodstatná. Silou mocou sa snažím dokázať opak. Ak sa budem dosť dlho dostatočne snažiť, tak nakoniec sa to predsa musí podariť, nie? Možno takéto myšlienky idú v mojom podvedomí. Racionálne si môžem vravieť, čo chcem, mať uchopených milión vecí, všetkému v sebe rozumieť, aj tak nad sebou nemám moc, kontrola žiadna, robím si, čo chcem. Môžem si jednu sekundu povedať, že už mu nikdy v živote nenapíšem, aj tak o päť minút na to, držím v ruke mobil. Nemám sa pod kontrolou.
Celkom často sa mi s tebou sníva a všetky tie sny sú v podstate také isté – absentuješ v nich. Buď to je o tebe nejakým spôsobom, ale nie si tam fyzicky, alebo tam aj si, ale celý čas nič nepovieš. Vlastne iba jeden sen som mala, kde si niečo povedal a aj to bolo o tom, že ja strašne veľa hovorím a mala by som prestať hovoriť. Dúfala som, že po tomto sne sa vo mne niečo zmení a prestanem ti písať, že prijmem, čo vravel sen, že mám stíchnuť, ale nemalo to dlhodobý účinok.
Najťažšie mi je prijať, že sme sa minuli. Že niečo, v čo som verila, že by mohlo byť pekné, také nikdy nebude. Prijať, že som sa mýlila. Že ja som si niečo z celého sveta vybrala, verila som tomu a napriek všetkej mojej snahe to nevyšlo. Toto ma deptá.
Nepíšem dobre tento „list“, podstata je vygrcať zo seba všetky emócie a to mi nejak nejde. Som z toho dosť rozladená, apatická, mám pocit, že snažiť sa je márne a vždy bude. Ani nie snažiť sa, ale skôr také, že keď ja niekoho naozaj chcem, že mi to naschvál nevyjde, že mne také naozajstné šťastie dopriate nebude. Už len preto, že to naozaj chcem. Možno, keď niekoho budem chcieť málo, nebudem si ním istá, tak ten vyjde a bude ma chcieť. Tým som si skoro istá. Ale takého nebudem chcieť ja. Nie na milión percent. Mám sa na to tešiť? Neteším sa. Chcela som raz v živote zažiť, aké to je, byť s niekým, kto sa mi NAOZAJ, ale naozaj, naozaj páči po všetkých stránkach a nielen, že je fajn a vyberám si ho na sedemdesiat percent. A komu sa tak isto na milión percent páčim ja. Aspoň som si to myslela. Aj v tomto som spochybnená. Muselo to byť inak, musela som to zle pochopiť, zle zavnímať, byť slepá, všetko muselo byť inak, keď to takto dopadlo. Niekde som spravila chybu a ja neviem, kde a neviem to ani napraviť a neviem sa ani dostatočne poučiť, aby sa to už nestalo. V takýchto chvíľach mi zostáva len zúfalstvo. A je to práve to zúfalstvo, čo potrebujem vygrcať, aby som sa dostala z neho preč.
Neznášam sebaľútosť, je to tak podradné. Už len priznať si, že sa ľutujem a zmietam neuveriteľne dlhý čas v kruhu, v otázkach, analýze do atómov všetkého stále dookola, príde mi to proste také úbohé. Na jednej strane otázka, prečo to vlastne robím a veľká vôľa nerobiť to a pohnúť sa ďalej a mať dobrý, pekný život, v ktorý vo svetlých chvíľach naozaj verím, že si zaslúžim, a na druhej strane je mi v tom nejakým zvráteným spôsobom vlastne dobre. Ja viem, že sa v tom vyžívam a to je asi to najhoršie. V sebadeštrukčných myšlienkach ako alkoholik, keď sa opije len preto, aby na druhý deň mohol trpieť opicou. Moje obľúbené večery sú, keď mám nahlas hudbu, píšem si denník plný pitvajúcich myšlienok, ľútosti a depresie. Ešte pred rokom to bolo s pohárikom v ruke, dnes už aspoň toto odpadlo. Predstavujem si to ako koľajničky v mozgu, neurónové dráhy, ktoré som tak vychodila častým používaním, že teraz to je to staré známe, a tým, že tie dráhy stále a stále opakujem, sa mi vylučuje nejaký fajný hormón do tela, na ktorom som závislá. To je moja predstava, ako to funguje. Závislosť na istom druhu smútku, ako spieva Gotye.
Chcela by som mat toľko sebahodnoty, toľko sebalásky, aby som proste povedala „Nie“ a odišla ďalej. Ale nie je to tak, ja tam, kde chcem byť, ešte proste nie som a serie ma to. Vnímam to rozumom ako správne riešenie, ale srdce je niekde inde. Môžem si miliónkrát za deň zopakovať, že toto so sebou nenechám robiť, že to je za čiarou a už dávno bolo, že je to zmarené a všetko nasvedčuje tomu, že sa mám posunúť ďalej, ty si mi to nespočetne veľakrát povedal, som zúfalá z toho, že to nedokážem akceptovať. Chcela by som sa posunúť ďalej, chcem si dobre, nechcem sa trápiť neopätovanou láskou. Môže byť horší osud? Neviem si ho predstaviť. Prídem si ako zakliata, ale to zakliatie som si spôsobila sama, to je na tom najhoršie. A neviem sa vyslobodiť, ja to absolútne neviem. Neviem si dať tú lásku, povedať si dosť a ísť niekam, kde ma budú chcieť. Prečo to neviem? Hľadala som odpovede v minulosti, vo výchove, nejaké som aj našla, ale nepomohlo to.
Ak by existoval posmrtný život, tak by som chcela jedinú vec – spýtať sa Ho, ako to bolo s tebou naozaj, čo sa vlastne dialo celé tie roky, prečo to bolo vždy, celý čas odsúdene na neúspech, čo som videla inak, ako naozaj bolo. Chcela by som odpovede, ktoré od teba nikdy nedostanem. Vtedy by som našla pokoj.
Cítim sa oklamaná. Cítim sa okradnutá o možnosť šťastia. Cítim krivdu. A cítim hlavne neuveriteľný smútok. Pamätám si to leto, keď som tak verila v pekný, dobrý život s tebou, ktorý mám na dosah ruky. Verila som. Dala som ti všetku dôveru, čo som mala. Myslela som si, že ty dôveruješ mne. Bola som taká šťastná, naivná, tešila som sa na lásku, na pekné chvíle, spoznávanie, na všetko, čo postupne príde. Všetko šťastie sveta bolo pred dverami a potom… zmizlo. Tak náhle, ako do môjho života prišlo, tak aj zmizlo. A ja nikdy nepochopím, prečo vlastne?! Ako sa dá prijať nevedomosť? Ja to nedokážem. Nedokážem sa s tým zmieriť. Navždy ma to bude mátať a budem mať sny bez odpovedí, cítim sa odsúdená na život v mukách, ktoré si sama spôsobujem.
Pamätám si presne sekundu, keď som vedela, že to ide začať miznúť.
Pamätám si prvý náznak, keď si nenapísal vtedy, ako si zvykol.
Pamätám si presnú postupnosť, ako sa to začalo vytrácať a ja som nedokázala nič nespraviť, zastaviť to, len som sa musela prizerať, ako to mizne a ja som bezmocná. Keď si nenapísal najprv jeden celý deň, potom častejšie a častejšie, až to sú mesiace. A ja sa celý čas len bezmocne prizerám a mácham ručičkami vo vetre. Mám rada leitmotívy.
Pamätám si, keď si mi napísal desať rokov dozadu, že sme sa minuli. Celých desať rokov to je o mojej snahe poprieť to minutie sa.
Pamätám si, keď si mi pár rokov dozadu napísal, že si neušiel predo mnou, ale pred sebou samým. Ja viem. Ale nedokážem to zmeniť. A musím akceptovať slobodnú vôľu druhého, keď sa rozhodne, že to tak chce. Máš na to absolútne právo. Ja to len nechcem akceptovať a musím sa to naučiť. Toto je ťažká lekcia.
Myslím si, že sme si podobní. Nie v dobrom slova zmysle. Možno podobne „skazene“ rozmýšľame. Možno. Je to hypotéza. Ale vysvetľovalo by to, prečo sme sa priťahovali.
Niekedy rozmýšľam nad Eternal sunshine of the spotless mind, či by som si aj ja nechala vymazať spomienky, aby som netrpela. V slabých chvíľach asi áno, veľmi by som to chcela, ale v zásade to nechcem, nechcem si zľahčovať život, chcem byť silná, poučiť sa a ísť múdrejšia ďalej. Darí sa mi to, alebo nedarí? Zatiaľ neviem. Ale je to pekná predstava.
Ty si vravel, že som ťa mala zidealizovaného. Asi áno, videla som tvoj potenciál a neuveriteľne sa mi páčil. Videla som tvoje sny a človeka, ktorým si sa chcel stať. Aj ja som chcela byť takým človekom. Namiesto toho sa váľam v bahne. Možno aj s tebou by som sa váľala v bahne, ale aspoň by to bola moja voľba. Toto nie je moja voľba, toto sa len snažím akceptovať a nevychádza mi to. Úzkosť z bytia. To je toto. Niekedy jediné, čo chcem, je pokoj. Pokoj mysle, pokoj myšlienok, pokoj emócií, byť v kľude, byť OK. Nie je to šťastie. Je to pokoj. Stačí mi to, je to fajn. Celé dni bojujem, aby som to dosiahla, nie je to ľahké. A potom to náhle vykĺzne a ja som zas v sračkách takých myšlienok ako predtým. Mám pocit, že každý deň začínam od piky. Ak jeden deň dôjdem do víťazstva, ráno si ho musím vybudovávať nanovo.
***
Budem mať pokoj v duši po odoslaní tohto listu? Aspoň na pol dňa? Aspoň na deň? Alebo sa rozplačem do hodiny, lebo mi dôjde, že ty naozaj neodpíšeš ani na toto, že neexistuje nič, čo by som mohla spraviť, aby sa to zmenilo, že som bezmocná a nedokážem prestať bojovať proti tej bezmocnosti a vykročiť ďalej?
***
Za absolútny ideál považujem popriať ti všetko dobré do života a ísť ďalej. Bez vôle dosiahnuť tým niečo. Proste to povedať naozaj úprimne, s úsmevom. Prijať, že sme sa minuli a je to OK. Ani tam ešte nie som. Zatiaľ mácham ručičkami vo vetre a je to OK 🙂
*Neodpísal.
Michaela Ostricová