Tomáš s Andreou naozaj poctivo dodržiavali odporúčané nariadenia. Aj nákupy pre Tomášovu sedemdesiatročnú mamu jej každý týždeň odovzdávali len medzi dverami. Starí ľudia sú predsa ohrozená skupina, nechceli ju zbytočne vystavovať riziku nakazenia. Keď sa po niekoľkých týždňoch mohli konečne stretnúť, zistili, že mama takmer nie je schopná rozprávať. Zabudla…
Vedľajšie účinky “ochranných” opatrení
Nech sú opatrenia proti šíreniu pandémie COVID-19 mienené akokoľvek dobre, prinášajú so sebou aj negatívne dôsledky, ktoré mnohí ľudia vnímajú rovnako fatálne ako nedostatok pľúcnych ventilácií v nemocniciach. Okrem ekonomických šrámov “ochranné” opatrenia zanechávajú aj menej viditeľné a ťažšie merateľné stopy – a nielen na ľuďoch spadajúcich do kategórie “riziková skupina”. Z výskumu v Českej republike vyplýva, že v porovnaní s rokom 2017 dvojnásobne stúpol počet ľudí, ktorých mohli diagnostikovať na prítomnosť duševného ochorenia. Trojnásobne vzrástla depresia, úzkostné poruchy a samovražedné sklony. Dvojnásobne sa zvýšil počet ľudí, ktorí mali problém s nárazovým pitím (Winkler a kol., 2020). Najväčšie zhoršenie sa pritom podľa psychiatra Petra Breiera netýkalo starých ľudí, ktorí sú často skloňovanou “rizikovou skupinou”, ale mladých vo veku 18 až 25 rokov (Vitková, 2020). Breier dodáva: “Ukazuje to možno aj na to, že starí ľudia sú menej zraniteľní, ako si myslíme. Samozrejme majú úzkostné stavy a ďalšie problémy, ale pandémia tu nespravila taký veľký rozdiel ako pri mladších ročníkoch.” Na základe dát z Čiech sa teda javí, že seniori celkovo zvládajú oproti mladým ľuďom situáciu sociálnej izolácie a reštrikcii lepšie. Ako si to Breier vysvetľuje? “Pomôžem si prieskumom, ktorý sa robil so zameraním na depresie a psychickú odolnosť v Spojených štátoch. Takisto nezistil zhoršenie depresívnych stavov u starých ľudí. Veľa z nich sa odvolávalo na to, že mali celý život, aby sa naučili s depresiou bojovať a lepšie vedia, ako si pomôcť. Môj nevedecký predpoklad je, že mladí ľudia žijú v celkom inom tempe a aj ich vnímanie času je celkom iné. Od toho, čo dosiahnu a stihnú povedzme za jeden rok, majú oveľa väčšie očakávania ako seniori. Takže u seniorov je rozpor medzi tým, čo by chceli mať a tým, čo majú, menší než u mladých ľudí” (Vitková, 2020).
Emócie sú ovplyvnené aj zameraním pozornosti
Naša pozornosť sa inštinktívne zameriava na to, čo počujeme a vidíme najviac. Časť moci médií a politikov spočíva aj v ich schopnosti “kričať” najhlasnejšie – preto ich rétorika ohľadne šírenia Covidu 19 a aspekty skutočnosti, na ktoré sa zameriavajú, vedia ovplyvniť veľkú časť verejnej mienky – a napríklad napomáhať zvyšovaniu alebo znižovaniu miery strachu, ktorý ľudia v súčasnej situácii pociťujú. Keď sme denne vystavovaní alarmujúcim správam o nedostatočnej kapacite nemocníc, štatistikám o stúpajúcom počte mŕtvych a nakazených a vysokí štátni predstavitelia sa posielajú kopať hroby, nie je prekvapivé, že gro pozornosti sa sústreďuje na najvyhrotenejšie prejavy ochorenia. Riziko úmrtia ako dôsledok nakazenia vírusom sa javí natoľko desivé, že máme tendenciu výrazne podceniť dôležitosť (resp. rizikovosť absencie) iných aspektov prispievajúcich k zdravému životu.
Tento strach a jeho dôsledky výrazne vnímam v chránenej dielni, kde pracujem. Naši klienti sú ľudia s rôznym postihnutím, čiže v tabuľkách vedení ako “riziková skupina”. Niektorí z nich kvôli obavám z nákazy (ich vlastných alebo kvôli obavám rodinných príslušníkov, ktorí za nich rozhodujú) už rok neboli v práci a iní sa do nej vracajú sporadicky a často s niekoľkotýždňovými prestávkami. Skrývanie sa doma ich možno uchránilo od korony, ale určite to nevnímam, že im “zachránilo život”, práve naopak. Čo vidím, je strata pracne vybudovaných pracovných návykov, preriedenie tých málo sociálnych kontaktov, ktoré mali mimo rodinu, depresia, nuda a ich “riešenie”, ktorým niektorí len prehlbujú svoju závislosť (od jedla, videohier, pornografie a pod.). Ale predsa, predĺžená doba izolácie priniesla niektorým klientom aj čosi pozitívne – a síce uvedomenie si, ako veľa im prináša obyčajná príležitosť vyjsť z domu a ísť s kolegami do práce.
Zabíja nielen vírus, ale aj izolácia
Už Aristoteles poznamenal, že človek je od prírody “spoločenský živočích”. To znamená, že naše vzťahy a kontakty s druhými nie sú len kratochvíľou, ale sú tiež základnou ľudskou potrebou, ktorej naplnenie je kľúčové ako pre duševnú pohodu, tak aj pre samotné prežitie (a nie bez zmyslu sa sociálna izolácia úspešne používa ako forma trestu). Výsledky výskumov ukazujú, že vieme pomerne presne odhadnúť, aký dopad na zdravie a úmrtnosť má napríklad fajčenie, pitie alkoholu, nedostatok pohybu či obezita. No zároveň je z nich zrejmé, že máme tendenciu dramaticky podceňovať, ako k úmrtnosti prispievajú sociálne faktory (Haslam a kol., 2018). Pritom to, že sa ľudia cítia začlenení do spoločnosti, majú vybudovanú svoju spoločenskú sieť, necítia sa osamelí a vnímajú podporu od druhých, je z hľadiska úmrtnosti minimálne rovnako významné ako to, že nefajčia a nepijú, majú dostatok pohybu či očkovanie proti chrípke (Holt-Lunstad a kol., 2010).
Aby zmerala dopad osamelosti a izolácie, zrealizovala profesorka psychológie a neurovedy Julianne Holt-Lunstad s kolegami metaanalýzu vedeckej literatúry, v rámci ktorej preskúmali 148 štúdií zahŕňajúcich celkovo vyše 300 000 participantov. Výsledky ukázali, že vyššia sociálna prepojenosť súvisí až s 50-percentným znížením rizika predčasnej smrti (Holt-Lunstad a kol., 2010). Holt-Lunstad zároveň upozorňuje, že dlhodobá izolácia predstavuje pre človeka porovnateľné zdravotné riziko ako fajčenie 15 cigariet denne a je lepším prediktorom skoršej smrti než účinky znečistenia ovzdušia alebo fyzickej neaktivity.
Prečo máme tendenciu podceňovať význam sociálnych faktorov?
Odpoveď nie je úplne jednoznačná. K prehliadaniu dôležitosti sociálnych faktorov môže prispievať napríklad skutočnosť, že o nej ľudia nevedia – doktor vám pri prehliadke s oveľa väčšou pravdepodobnosťou povie, aby ste si nabudúce odpustili ten majonézový šalát, zahodili zvyšok krabičky cigariet a vystúpili z autobusu o zastávku skôr a šli kúsok pešo, než že by ste si už konečne mohli nájsť čas na stretnutie s priateľmi. Jeden z dôvodov, prečo od doktorov takéto informácie nedostávame, je možno ten, že nikde nie je presne formulované, ako by malo znieť odporúčanie sprostredkujúce silu sociálnej podpory a sociálnej integrácie (Kaufman a kol., in Haslam a kol., 2018). Zároveň je ale zrejmé, že rozhodnutia šíriť nejaký druh informácie týkajúci sa zdravia – a takéto šírenie financovať – nie sú robené vo vákuu (Raphael, in Haslam a kol., 2018) a často sú podložené viac ideologicky a politicky než relevantnými vedeckými dátami (napr. Bambra a kol.; Navarro, in Haslam a kol., 2018). Výrok jedného z konzervatívnych zahraničných ministrov zdravotníctva výstižne ilustruje tento trend: “Dôkazy sú krásny nápad, ale musia byť v súlade so smerom alebo trendami doby, alebo so smerovaním vlády v danom čase” (Baum a kol., in Haslam a kol., 2018). Podceňovanie významu sociálnych faktorov však nespočíva len v nedostatku informácií. Výskumné dáta poukazujú na skutočnosť, že je čiastočne ovplyvnené aj politickou orientáciou a ideologickým presvedčením jednotlivcov.
Kto najviac prehliada dôležitosť vzťahov pre zdravie?
Podceňovanie významu sociálnej podpory a integrácie sa ukazuje byť typické najmä pre mužov a mladých ľudí a u ľudí s nižším vzdelaním. Prečo práve u nich? Výskumníci ako jedno z pravdepodobných vysvetlení ponúkajú teóriu, že náhľad na dôležitosť vzťahov pre zdravie získavame prostredníctvom určitých životných skúseností (napr. zážitok materstva, štúdium a pod.). V tejto súvislosti je možné, že muži a ľudia s nižším vzdelaním neprijímajú túto informáciu z dôvodu, že ju vnímajú ako niečo príliš abstraktné, vzdialené, čo sa ich netýka – a je okrem toho často komunikovaná skupinou, s ktorou sa nevedia stotožniť (tzv. “outgroup”).
Tendencia podceňovať dôležitosť sociálnych faktorov pre zdravie sa podľa štúdie profesora Haslama vyskytuje aj u jednotlivcov skórujúcich vysoko na Altemeyerovej Škále pravicového autoritárstva (Right-wing authoritarianism scale; Haslam a kol., 2018) – a tu prichádza do hry spomínaná ideológia a politická orientácia. Saunders a Ngo (2017) vysvetľujú, že respondenti s vyšším skóre na tejto škále majú tendenciu vidieť svet ako nebezpečné miesto. Z tohto pohľadu sa izolácia od druhých a nenadväzovanie vzťahov dá vnímať ako účinný spôsob ochrany – vzťahy sú ohrozujúce, samota je bezpečná. Ľudia skórujúci vysoko na škále autoritárstva majú tiež sklon vnímať každú zmenu ako potenciálnu hrozbu – preto sa pokúšajú o zachovanie existujúceho spoločenského poriadku tým, že sa podrobia autorite ľudí, ktorých považujú za legitímnych vodcov s právnou a morálnou autoritou nad správaním iných (napr. epidemiológovia, politici, vojaci, úradníci, cirkevní hodnostári a pod.). Ak tieto autority napríklad tvrdia, že izolácia je jediné správne riešenie a treba trestať tých, ktorí sa odmietajú izolovať, vysoko autoritárski jednotlivci majú tendenciu vnímať ľudí neakceptujúcich tieto obmedzenia ako ohrozovateľov spoločenského poriadku a sú pripravenejší prejavovať sa voči nim agresívne a nepriateľsky, ak veria, že takéto správanie je schvaľované autoritou.
Vedecký “Kasandrin syndróm”
V Gréckej mytológii je Kasandra trójska princezná, ktorej krása očarovala boha Apollóna. Sľúbila mu svoju lásku, ak od neho dostane vešteckého ducha. Aj ho dostala, ale Apollóna stále odmietala milovať a ten na ňu uvrhol kliatbu: bude vidieť budúcnosť, ale jej veštbám nikto nebude veriť. K podobnému “horkosladkému” záveru prichádza aj štúdia profesora Haslama a jeho tímu – “kliatbou” tých, ktorí sa zasadzujú za väčšie uznanie významu sociálnych faktorov pre zdravie je, že zatiaľ čo o kvalite ich výskumu niet pochýb, pravda, ktorá z neho vyplýva, zostáva širšej spoločnosti stále neznáma a cudzia. Ako prekonáme tento vedecký “Kasandrin syndróm”?
Jednou z možností je vytrvať, realizovať stále viac kvalitného výskumu a šíriť čo najviac jeho výsledky. Ak však na pozadí problému nie je nedostatok informácii, ale politika, politika musí byť pravdepodobne aj súčasťou jeho riešenia…
Alžbeta Baratková
Zdroje a inšpirácie:
Haslam, S. A. a kol. (2018) Social cure, what social cure? The propensity to underestimate the importance of social factors for health. Social Science & Medicine, Volume 198, p. 14-21.
Holt-Lunstad J, Smith TB, Layton JB (2010) Social Relationships and Mortality Risk: A Meta-analytic Review. PLoS Med 7(7): e1000316. https://doi.org/10.1371/journal.pmed.1000316
Saunders B.A., Ngo J. (2017) The Right-Wing Authoritarianism Scale. In: Zeigler-Hill V., Shackelford T. (eds) Encyclopedia of Personality and Individual Differences. Springer, Cham. https://doi.org/10.1007/978-3-319-28099-8_1262-1
Vitková, Z. (2020) Psychiater: Seniorom sa v izolácii horší chôdza či pamäť, no psychické problémy majú najmä mladí. Denník N, 19.11.2020, https://dennikn.sk/2150506/psychiater-seniorom-sa-v-izolacii-horsi-chodza-ci-pamat-no-psychicke-problemy-maju-najma-mladi/
Winkler, P., Formanek, T., Mlada, K., Kagstrom, A., Mohrova, Z., Mohr, P., & Csemy, L. (2020). Increase in prevalence of current mental disorders in the context of COVID-19: analysis of repeated nationwide cross-sectional surveys. Epidemiology and psychiatric sciences, 29, e173. https://doi.org/10.1017/S2045796020000888
https://sk.wikipedia.org/wiki/Kassandra_(mytol%C3%B3gia)
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3890922/