Podľa Ligy za duševné zdravie bolo na Slovensku v roku 2017 až 500 000 ľudí trpiacich duševnými ochoreniami, s nárastom psychických ochorení u detí a dospievajúcich. O duševných ťažkostiach sa však rozpráva skôr potichu, alebo vôbec. Predsudky pritom skryte ovplyvňujú rodinné vzorce. Pre mnohých rodičov či partnerov je neprijateľné akceptovať duševné ochorenie ich blízkych, považujú to za hanbu a zlyhanie.
Tým nielenže neumožnia trpiacemu zotaviť sa, ale ťažkosť odmietaním spoluvytvárajú a zhoršujú. A práve prijatie okolím by prispelo k uzdraveniu. Z obavy o dôstojné miesto v spoločnosti trpiaci často vyhľadajú pomoc neskoro alebo vôbec. O tom svedčí približne 67 % ľudí s neliečenou depresiou, ako to za rok 2017 udáva Liga za duševné zdravie, 5000 ľudí s pokusom o samovraždu a 506 dokonaných. Nemuselo by tak byť, keby vo svojej ťažkosti neboli izolovaní.
Stereotypy spájajúce duševné choroby s negatívnymi vlastnosťami vytvárajú „nálepku” označovanú ako stigma, ktorá sa v identite človeka vpečaťuje a tam ďalej pôsobí. Ovplyvňuje trpiacich, ale aj ich rodinu, psychológov a psychiatrov. Trpiaci neraz prijímajú svoju rolu spojenú s diagnózou a s jej typickými prejavmi sa nevedomky identifikujú. Identita človeka je totiž sociálne konštruovaná, vytvára sa zrkadlením a potvrdzovaním seba v sociálnych interakciách tým, ako sa človek vidí v očiach druhých (Freedman&Combs, 2009, White&Epston, 1990).
Zdrojom stigmatizácie pacientov s psychickou poruchou býva kruh izolácie, ku ktorej ochorenie často vedie. Pri hospitalizovaní na psychiatrickom oddelení sú v ohrození sociálne väzby pacientov a po úprave stavu im neraz chýba sila na ich obnovu. Sociálnu izoláciu mylne vnímajú ako súčasť choroby, čo má negatívny dopad na identitu a ďalšie vyhliadky. Ešte väčším ujmám sa vyhýbajú tak, že vlastnú skúsenosť taja. Tým sa prehlbuje neautentickosť a pocit izolácie i ťažkosti samotné. Dôsledky stigmatizácie sú závažné, a preto má byť prioritou odborníkov i verejnosti eliminovať ich a cielene pôsobiť v smere destigmatizácie.
Príklady zo zahraničia
V zahraničí už štátne rozpočty počítajú s rozpúšťaním stigmy. Reformou psychiatrie smerom ku komunitnému modelu a osvetou sa podarilo vo Fínsku zvýšiť počet ľudí, ktorí vyhľadali pomoc lekára už pri prvých psychotických príznakoch namiesto dlhoročného odkladania liečby kvôli nevedomosti a strachu z reakcií okolia. Komplexný fínsky prístup k ľuďom trpiacim schizofréniou, nazvaný Otvorené dialógy, má overený efekt liečby počas 25 rokov prebiehajúcej praxe. Účinnosť postupov bola skúmaná rýchlosťou zlepšenia kvality života, frekvenciou a povahou relapsov, ale taktiež cez predchádzanie neblahých dôsledkov, akými sú výrazná sociálna a systémová stigmatizácia a izolácia. Efektivita prístupu Otvorených dialógov spočíva práve vo vyššom povedomí verejnosti o tom, ako postupovať, keď sa objavia prvé príznaky ťažkostí a tiež v pozitívnom význame, ktorý ľudia pripisujú „vyhľadaniu psychoterapeutického sprevádzania“ a aj v povahe služby, ktorú klienti môžu dostať. Vedia, že je dobré si pomoc vyžiadať včas a robia to. Najlepšie hneď, keď sa dostanú do prvej ťažkosti sprevádzanej akútnym symptómom. Vďaka tomu zredukovali vo Fínsku počet hospitalizovaných, klesol počet závažných ochorení a mnohé sa dokonca podarilo vyliečiť za dobu, ktorá bola štatisticky významne kratšia (Seikkula, 2013).
ViaSua a naratívny prístup v práci s ľuďmi
V občianskom združení ViaSua pracujeme s ľuďmi, ktorých trápia duševné ťažkosti, ako aj s ich rodinami a to systemickým, najmä naratívnym prístupom. Dbáme, aby bol náš jazyk od začiatku externalizačný, teda aby rozvíjal pozíciu klienta ako človeka, ktorý je OK avšak celkom špecificky jedná tak, aby si poradil s ťažkosťami, ktoré mu problém spôsobuje.
Človek nie je jeho diagnóza. Človek nie je problém, ani nie je „problémový“. Človek je človek a problém je problém. Človek čelí problémom a za to mu patrí rešpekt.
To je základné východisko naratívnej psychoterapie. V jej priebehu je dôležité pomôcť nachádzať a znovuoživovať aj tie aspekty identity človeka, ktoré nie sú spojené s ochorením, ktoré vyjadrujú autentické túžby človeka a hodnoty, ktoré možno už pod váhou problémov prestávali byť vidieť. Taktiež nadviazať sám so sebou i so svojimi ťažkosťami taký vzťah, ktorý im umožní tieto túžby napĺňať
(Freedman&Combs, 2009).
Metaforu Skrotiť draka sme vyvinuli práve pre vykreslenie týchto relácií.
Drak má v západnej mytológii často podobu desivého nebezpečného tvora s mnohými hlavami, ktorý väzní nevinné stvorenie, obvykle krehkú krásnu princeznú. Vo východnej (ázijskej) mytológii je naopak drak uctievaný až zbožňovaný. Je spájaný s nadprirodzenými vlastnosťami, ktoré sú vzácne, skôr ochranné a žičlivé pre jednotlivca aj ľudstvo.
Vo ViaSua pracujeme s metaforou Draka zámerne, prirovnávame k nemu duševné problémy a ťažkosti, ktoré často človeka spočiatku desia a dočasne držia vo svojich pazúroch. Zdôrazňujeme, že býva kľúčové práve to, čo nasleduje ďalej. Aké vlastnosti Drakovi človek pripíše a akú cestu na prácu s ním zvolí.
Odmietame prehlbovať stigmatizovanie nadmerným nazeraním na ľudí s duševnými problémami ako na obete. Sekcia Skrotiť Draka je priestor pre šírenie príbehov ľudí, ktorí si poradili s duševnými ťažkosťami takým spôsobom, že sa spod ich nadvlády oslobodili. Pomohla im v tom o.i. aj psychoterapia. Umožnila im pozerať sa na ťažkosť ako na zvládnuteľné a na seba ako na tých, ktorí to majú v rukách. Keď sa ťažkosť ešte sem tam objaví na scéne, vedia ju už zvládať. To, ako sa menil vzťah klientov k ich problémom, malo kľúčovú rolu. Píšu práve o tom, že psychické problémy je možné zvládnuť, je možné s nimi žiť v mieri alebo ich aj úplne rozpustiť, že ťažkostiam je možné sa nepoddať a z komplikácií napokon aj rásť.
Sekcia Skrotiť Draka nielenže umožňuje dobrovoľníkom vnímať autorstvo vo vlastnom životnom príbehu, sebahodnotu, prijatie a sebalásku, kompetenciu a užitočnosť pre verejnosť, ale je osožná aj pre širokú verejnosť, ku ktorej sa tieto diskurzy zvládnutia ťažkostí dostávajú ako protiváha k stereotypom plným bezmocnosti, nešťastia, hanby a zlyhávania. Tým pomáhame rozpúšťať predsudky a popularizovať vyhľadanie odbornej pomoci. Tu ponúkame blog Danielle, ďalšie nájdete na www.viasua.sk.
NECHCENÉ MYŠLIENKY alias ČO-KEĎKY
Existuje mnoho druhov myšlienok, ktoré nám počas dňa prebehnú hlavou:
Dnes si dám na raňajky asi vajíčka, hmm alebo radšej vianočku?
Kokos, tá má aké chudé nohy!
Ktovie či majú ešte akciu na mascarpone.
Čo keď by som teraz skočila pod auto?
Moment! ČO AK BY SOM TERAZ SKOČILA POD AUTO?!
Preboha, ako mi to mohlo napadnúť?! Veď to ľuďom normálne len tak nenapadne. Panebože, som normálna?!
Vo svojom vnútri sa trasiem a dostávam strach, úzkosť ma ovláda a ja stále dokola myslím na to, čo ak sa to naozaj stane. Čo ak to urobím? Som blázon? Mám depresiu? Začnem gúgliť. Úzkosť stúpa a ja si privlastňujem rôzne diagnózy z internetu. To nie, snáď so mnou nie je toto a hádam len nie toto! Chcem sa zbaviť tejto myšlienky, nechcem ju, zakazujem si ju.
CHYBA.
Počas terapie som pochopila, že myšlienky sú kadejaké. Každému z nás občas napadne niečo nezmyselné, hlúpe a nereálne alebo aj veľmi silné myšlienky, ako sú tie o zdraví, o živote a smrti. Je to prirodzené. Mnoho ľudí sa ich však stráni, lebo sú nepríjemné, vzbudzujú obavy. Postupne som ale dospela k tomu, že v zásade sú v niečom úplne rovnaké: v tom, že SÚ TO LEN MYŠLIENKY.
Ja dokážem byť sem-tam (aj častejšie) tvor namotávkový a analyzačný a tie myšlienky, ktoré sú extravagantné, napríklad tie „čo ak si niečo urobím“, si samozrejme povšimnem a dám im väčší význam než myšlienkam povedzme o mascarpone. Bodaj by nie!
Obávané a nechcené myšlienky som si v terapii nazvala ČO-KEĎKY. Kedysi som sa ich snažila nepočuť, nevnímať, vymazať, vyhnať, prekričať, vyvrátiť (a to je vám nekonečný cyklus dokazovania, bacha na vec…), lebo ma desili.
Ale nie je to voči tým myšlienkam trochu nefér? Prečo myšlienka o raňajkách tam smie byť a tá o smrti nie? Nečudo, že sa dožadujú svojho práva na povšimnutie, už keď mi raz napadnú.
V minulých článkoch som spomenula Pliagu, teda úzkosť, ktorá ma sem tam navštívi. Pliagu som tiež nechcela, kto už by bol nadšený z úzkostných stavov?! Ale jediné, čo ju pomohlo zmierniť, bolo sa s ňou skamarátiť – zobrať ju na vedomie, keď sa vyskytne, nechať ju v mieri, nebojovať s ňou a venovať sa tomu, čo mám rada. Nakoniec sme kamošky :), nebráni mi robiť to, čo si želám.
Tak je to aj s Čo-keďkami.
Jediná možnosť, ako ich eliminovať, je nechať ich v našej mysli bez nadmernej pozornosti a pridávania veľkého významu. Nie je to ľahké a nepodarilo sa mi to hneď, dokonca stále mávam kadejaké Čo-keďky. Ale už viem ako na ne.
Moje čo-keďky boli napríklad aj tieto:
Čo keď sa mi niečo stane?
Čo keď sa zbláznim?
Čo keď mám nejakú ťažkú duševnú chorobu?
Čo keď sa zabijem?
Čo keď mám niečo so srdcom, mozgom alebo čo keď mám nejakú nevyliečiteľnú chorobu?
Všetky sú rovnaké. Návod na to, ako ich nemať, neexistuje, pretože každý z nás ich občas má.
Dôležité je vedieť, že sú to LEN MYŠLIENKY A NIE REALITA. Pýtajú si priestor, tak im ho dajme! Ale nie nadmerný, len tak akurát. Odvďačia sa nám tým, že nám nebránia robiť to, čo chceme. Poďme s nimi do obchodu, do práce a do kina. Môžu s nami zdobiť stromček a piecť medovníky. Nech si s nami vychutnajú ten úžasný zemiakový šalát! Po čase začnú blednúť a strácať ten imaginárny obrovský význam, ktorý sme im udelili. Prajem vám všetkým v pokoji a šťastí prežité sviatočné dni a v dobrom do ďalšieho roka.
„Nebuďme na seba príliš prísni, buďme k sebe k láskaví! (Aj so všetkými myšlienkami, ktoré nám napadnú.)
Jarmila Tomková
- Zdroje a lietartúra:
- Freedman, J., Combs, G. (2009). Narativní psychoterapie. Praha : Portál.
- Seikkula, J., Arnkil, T.E. (2013). Otevřené dialogy: setkávaní sítí klienta v psychosociální práci. Brno : Narrativ.
- Seikkula, J., Olson, M.E. (2003). Open Dialogue Approach to Acute Psychosis: Its Poetics and Micropolitics. Family Process. Vol.42 (3), pp.403-418.
- White, M., & Epston, D. (1990). Narrative means to therapeutic ends. New York: W. W. Norton.