Deti komunikujú cez svoju hru to, čo prežívajú. Hra je dieťaťu vlastná a prirodzená. Pomocou nej vyjadrujú svoje pocity, myšlienky, problémy, ťažkosti a nápady. V hre sú deti prirodzené, samé sebou. Hra je dobrým pomocníkom aj pri terapeutickej práci s dieťaťom.
Terapia hrou je terapeutická metóda, pri ktorej sa rozvíja vzájomný vzťah medzi dieťaťom a terapeutom. Terapeut je presvedčený o detskom potenciáli pomôcť sám sebe a dáva dieťaťu slobodu využiť svoje vlastné sily. Za pomoci akceptácie dieťaťa zo strany terapeuta si dieťa začne samo seba vážiť a vnímať sa ako jedinečná, schopná bytosť, ktorá môže využívať vlastnú iniciatívu zodpovedne a tvorivo. V terapii hrou zameranej na dieťa si dieťa svoju hru riadi samo, vyberá si hračky, s ktorými sa bude hrať a samo sa rozhodne, či a ako do hry zapojí terapeuta. Čas strávený v špeciálne zariadenej herni je teda orientovaný na dieťa.
Úloha terapeuta
Úlohou terapeuta je nadviazať s dieťaťom vzťah tak, aby sa dieťa cítilo akceptované a aby bolo prijaté také, aké je. Na začiatku je terapeut zaangažovaný verbálne a reflektuje detské hrové správanie. Terapeut reaguje na detské konanie v herni a jeho neverbálne hrové vyjadrenia komentuje prostredníctvom stopujúcich odpovedí, ktoré opisujú to, čo vidí. Ak dieťa kreslí obrázok a používa rôzne farby, terapeut to komentuje napríklad takto: ,,Používaš rôzne farby.“ alebo ,,Rozhodol si sa zobrať si inú farbu.“ Takéto odpovede pomáhajú dieťaťu v tom, aby cítilo, že má nad svojou hrou kontrolu, že sa samé rozhoduje a že je slobodné. Ak by bol terapeut pri hre potichu, dieťa by mohlo mať pocit, že ho sleduje. Naopak, keď počuje terapeutov hlas, jeho nadšenie a záujem o jeho hru, môže to zvyšovať pocit bezpečia, dôvery a vrelosti.
Terapeut okrem toho, čo vidí, verbalizuje aj to, čo dieťa prežíva. Prostredníctvom vyjadrovania pocitov v prítomnosti terapeuta, ktorý mu rozumie a akceptuje ho, dieťa nadobudne pocit, že všetky jeho pocity sú akceptovateľné. Keď terapeut akceptuje pocity dieťaťa a reflektuje ich, dieťa sa môže naučiť svojim pocitom dôverovať a takisto dôverovať sebe. Ak terapeut vidí, že sa dieťa hnevá na to, že mu spadla postavená veža, verbálne označí pocit ,,nahnevalo ťa to“ alebo keď je dieťa vzrušené, že sa mu niečo podarilo, verbálne to môže vyjadriť ,,podarilo sa ti to“ alebo ,,teší ťa to“.
Pri verbalizovaní pocitov je úlohou terapeuta odhadnúť aj spôsob prejavu. Ak by terapeutova odpoveď bola viac nadšená ako prežívanie dieťaťa, môže to mať opačný efekt. Dieťa môže začať o sebe pochybovať, nerozumie tomu, prečo sa terapeut tak veľmi teší a môže sa cítiť zle, že nie je vzrušené rovnako ako terapeut.
Určovanie hraníc
Okrem reflektovania správania a pocitov dieťaťa je úlohou terapeuta aj určovanie hraníc. Kde sú hranice, tam je bezpečie. Dieťa sa pomocou hraníc učí napríklad dodržiavať časový limit. Jeho hra má začiatok a koniec. Tým, že dieťa opakovane opúšťa herňu, sa postupne naučí pracovať s časom, zvládať frustráciu alebo úzkosť. Hranicu terapeut určuje aj vtedy, keď dieťa ubližuje sebe alebo terapeutovi. Aj mierenie pištoľou s penovými guličkami môže terapeut využiť na zadanie hranice. Dieťaťu môže verbalizovať jasne stanovenú hranicu napríklad takto: ,,Ja nie som na strieľanie, strieľať môžeš do terča alebo do dverí.“
Zámerné ničenie hračiek alebo zariadenia by mal terapeut zastaviť jasnou hranicou. Môže sa stať, že dieťa zničí alebo rozbije hračku v zápale hry. Aj tu by mal terapeut zareagovať jasne stanovenou hranicou, aby malo dieťa jasno v tom, že hračky nemôže ničiť. Napríklad vetou: ,,Vidím, že si to nechcel rozbiť, ale hračky v herni sa neničia.“ Často sa stáva, že si chce dieťa hračku z herne zobrať, požičať alebo ukradnúť. Je na terapeutovi určiť hranicu aj pri odchode z herne. To, čo terapeut v herni raz určí ako hranicu, by mal pri jej porušení vždy pomenovať. Iba tak sa dieťa bude cítiť v herni bezpečne a môže sa rozvíjať.
Pre aké deti je terapia hrou určená
Do herne môže prísť akékoľvek dieťa s akýmkoľvek problémom. Rodičia prevažne vyhľadajú hrového terapeuta vtedy, keď má dieťa problémy so správaním, má časté výbuchy hnevu alebo sa správa agresívne k deťom, súrodencom alebo autoritám. Hrová terapia je vhodná aj pre deti, ktoré sú úzkostné, majú strach, nevedia sa sociálne začleniť, začali sa sebapoškodzovať, pomočovať (enuréza), pokakávať (enkompréza) alebo prestali komunikovať.
Nielen prejavy, ale aj určité životné obdobia môžu byť pre dieťa stresujúce, a preto je vhodné prihlásiť ho na terapiu hrou. Pre dieťa môže byť záťažou sťahovanie, úraz, hospitalizácia, nástup do škôlky alebo školy, rozvod rodičov a obdobie pred a po rozvode, úmrtie v rodine, ochorenie blízkeho člena rodiny, prežitie šoku, autonehoda, svedectvo pri trestnom čine alebo ak sa stalo obeťou zneužívania a zanedbávania (Weinstein, 2016).
Monika Grepiniaková
- Zdroje
- WEINSTEIN, E. (2016). Play Therapy is More Than Child´s Play. [online], [citované dňa 27.10.2017], dostupné na internete.