Arogancia moci, presadzovanie vlastných vízií či prospechu bez ohľadu na všetko a všetkých, neraz viedli k osobným, ale aj celospoločenským katastrofám, ktoré sú známe naprieč celou históriou. Správanie niektorých mocných pripomína psychickú poruchu. Môžu sa ľudia zblázniť, keď sa dostanú k moci? Alebo boli blázniví už predtým? Líši sa toto „bláznovsto“ od iných už známych? Je možné dostať sa k moci a nezblázniť sa?
Nie je ľahké udržať si reálny sebaobraz v mocenskej pozícii a nepodľahnúť ilúzii o vlastnej veľkoleposti. V starovekom Grécku hubris označovalo pýchu, nereálnu sebadôveru a aroganciu mocných, čo viedlo k potrestaniu celej komunity bohmi. Dnes hubris označuje správanie vyplývajúce zo zaslepenia mocou, ktoré je charakteristické stratou kontaktu s realitou, preceňovaním svojich kompetencií, bezohľadnosťou a zneužívaním mocenského postavenia.
Kto vládne červenému tlačidlu
Otázky o psychickom zdraví mocných si položili viacerí psychológovia a psychiatri už v minulosti. Obľúbenými objektmi záujmu boli Hitler a Nero. Po ostatnej ekonomickej kríze, ktorá zasiahla celý svet. či po vojnovom konflikte v Iraku, sa téma stala akútne aktuálnou. Ako sú na tom súčasní lídri? Nie je to tak dávno, čo sa Donald Trump a Kim Čong-un doťahovali, kto by mohol stlačiť červené tlačidlo.
Psychiatri Owen a Davidson sa pokúsili systematickejšie preskúmať aroganciu mocných. Domnievajú sa, že existuje patologický vývin osobnosti, ktorej je zverená moc. Bližšie sledovali výroky a činy politických predstaviteľov po nástupe do úradu, ale nevylučujú, že podobný vývin môže postihnúť ľudí disponujúcich mocou v pracovnej, akademickej alebo cirkevnej sfére ako následok záťažových okolností. V desiatej verzii Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) poznáme kategóriu F 62 – definuje pretrvávajúce zmeny osobnosti, ktoré sa rozvinuli po vystavení katastrofickému alebo dlhodobému stresu, prípadne po ťažkej chorobe. Zahŕňa patologické a trvalé zmeny osobnosti prejavujúce sa neadaptívnym správaním, ktoré sa u človeka v minulosti neprejavovalo. Menovaní psychiatri sa domnievajú, že niektorí vedúci činitelia môžu na špecifické záťažové podmienky, akými sú v tomto prípade disponovanie veľkou mocou, reagovať patologickým narušením osobnosti. Súbor symptómov, ktoré môžeme pozorovať u mnohých politických lídrov, zlúčili do jedného, tzv. syndrómu hubris.
Podobné patologické osobnostné charakteristiky či symptómy môžeme nájsť u viacerých psychiatrických diagnóz. Podľa Owena a Davidsona sa prelínajú s narcistickou, asociálnou a histriónskou poruchou osobnosti. Podľa Hruštiča moc môže pôsobiť na nezrelú osobnosť deštruktívne a viesť až k závislosti od moci. Odvoláva sa aj na ruského psychiatra A. Bjelkina, ktorý hovorí o politickej narkománii. Zmena osobnosti u závislých má podobné črty ako pri syndróme hubris. Vzniká zaujímavá diskusia o tom, že moc by mohla pôsobiť ako silný stresový faktor či droga, ako spúšťač zmeny a spôsobovať psychické ochorenie.
Voči moci nie sme bezmocní
Tieto úvahy viedli k ďalším výskumom. Dvaja vedci, jeden skúmajúci správanie, druhý mozog, dospeli k rovnakým záverom. Psychológ Keltner zistil, že vystavenie moci pôsobí podobne ako traumatické poškodenie mozgu. „Obete“ postupne strácajú schopnosť regulovať svoje správanie. Stávajú sa impulzívnymi, menej si uvedomujú riziká a zásadne strácajú schopnosť vidieť situáciu očami druhých. Neurovedec Sukhvinder Obhi tieto závery podložil objektívnym skúmaním mozgu. Tvrdí, že moc poškodzuje špecifické neurologické procesy zrkadlenia. Zrkadlové neuróny sa aktivujú sledovaním druhého človeka a sú základnými kameňmi empatie. Neuronálne štruktúry ľudí disponujúcich mocou fungovali, akoby boli pod anestetikom. V jednom experimente vysvetlili účastníkom, pozbieraných z top pozícií, celý mechanizmus a vyzvali ich, aby skúsili vôľou pretlačiť nízku reaktivitu zrkadlových neurónov. Nepodarilo sa. Úsilie nezvýšilo aktivitu na úroveň „bežných“ ľudí. Zdá sa, že moc úspešne deaktivuje neurologický základ sociálnych zručností, zatiaľ čo práve ony boli jednými z tých, ktoré človeka vyniesli do danej pozície. Toto dostalo názov „paradox moci“.
Bez ohľadu to, či psychiatri alebo neurovedci časom definujú syndróm hubris ako subkategóriu narcistickej poruchy, alebo samostatnú nozologickú jednotku s neurologickým základom, je bezohľadné správanie ľudí disponujúcich mocou aktuálny problém. Zdá sa, že nevieme zabrániť moci, aby pôsobila deštrukčne na mozog. Vieme však obmedziť čas, kedy sa cítime všemocní. Výkonní riaditelia, ktorí ako deti prežili katastrofu, či tí, ktorí radi na verejnosti rozprávajú príbehy, ako im niekto s ľahkosťou „zosadil korunu z hlavy“, vykazujú menej hubristických symptómov. Keltner sa domnieva, že pre osoby v mocenskej pozícii je zdravé pripomínať si časy, kedy moc nemali, pripomínať si svoju obyčajnosť, pominuteľnosť a limity. Zdá sa, že takáto kognitívna diéta by mohla úspešne fungovať ako prevencia rozvoja syndrómu.
Protislovenské prostitútky
Z hľadiska celospoločenského dopadu sú, vzhľadom na syndróm hubris, závažné najmä symptómy: impulzivita, strata kontaktu s realitou (následne nekompetentné rozhodnutia) a korupčné správanie. Tieto majú ďalekosiahle celospoločenské následky. Včasná diagnostika lídra, u ktorého sa syndróm rozvíja, môže mať strategický význam. Problémom sú spoľahlivé diagnostické kritériá. Owen a kol. sa v 2013 pokúsili o lingvistickú analýzu, v ktorej sa napr. používanie kráľovského „my“ či straty komplexnosti jazyka ani odvolávanie sa na Boha či historickú nevyhnutnosť nepotvrdilo. Aj napriek neúspechu považujem lingvistickú analýzu za dobré smerovanie. Mnohé psychiatrické a neurologické poruchy vedú k produkcii špecifických jazykových vzorcov a tiež nepretržitá komunikácia nás zásobuje objektívnymi dátami. Myslím si, že zatiaľ sa proste len nepodarilo identifikovať spoľahlivý vzorec hubristickej osobnosti.
Skôr než kráľovské „my“ sa mi zdá ako výpovednejšia analýza výrokov smerom k verejnej kontrole. Novinári sú nazývaní strážnymi psami demokracie. V našich geopolitických súradniciach sú známe nepriateľské postoje k novinárom u dvoch expremiérov, ktorí podľa mňa spĺňajú viaceré kritériá pre diagnostikovanie hubristického syndrómu (samozrejme, len vo veľkých úvodzovkách, keďže ide, zatiaľ, o teoretickú diskusiu). Pamätná je zdvihnutá päsť V. Mečiara na novinára, ktorý sa pýta, odkiaľ vzal peniaze na penzión Elektra: „Počúvaj, ešte raz sa ma to opýtaš, takú ti j…m, že sa nespamätáš!“ Tiež vyjadrenie R. Fica na adresu novinárov z r. 2016: „Niektorí z vás sú špinavé protislovenské prostitútky.“ Za príklad nadradenosti nad „bežného občana“ by sa dala považovať aj táto reakcia: „Prepáčte, vy ste redaktor Slovenského rozhlasu, ja som predseda vlády… Nie sme tu na rovnakej úrovni.“
Ilustratívnym príkladom arogantnej demonštrácie moci by mohlo byť video z r. 2017, v ktorom R. Fico telefonuje riaditeľovi Všeobecnej zdravotnej poisťovne bez upozornenia, že rozhovor natáča a bude zverejnený. V ňom si žiada vysvetlenie, ktoré si nakoniec nevypočuje. Oslovenú stranu preruší, nediskutuje. Verejne oznamuje riaditeľovi nezávislej inštitúcie, že si želá stiahnutie ozdravného plánu a pod pláštikom dobre mienenej rady mu povie: „Ja neviem, kam na tieto hovadiny chodíte…“, „…vyzerá to smiešne…“, „…Hoďte to do koša!“ Navonok to malo znieť ako bodré otcovské dohováranie, no v skutočnosti sa správal ako feudálny vládca voči nevoľníkovi, pričom porušil minimálne jeden zákon. Usudzujem, že možno skôr typickejšou črtou bude vzťahovanie sa k prejavom verejnej kontroly.
Nepriateľstvom voči novinárom bol známy aj Nixon, ktorý napr. v r. 1979 povedal Kissingerovi: „Nikdy nezabudni, tlač je nepriateľ.“ A dodal: „Establišment je nepriateľ. Profesori sú nepriatelia.“ Zdá sa, akoby sa ľudia intelektovou kapacitou či spoločenským vplyvom, automaticky stávali ohrozením. Pričom nie je explicitne povedané „ohrozujú moje postavenie“, ale moje postavenie je stotožnené s postavením väčšieho celku. „Postihnutý“ prestáva v naratíve rozlišovať svoju osobu a štát/národ. Konfrontácia politických krokov vládnych predstaviteľov je zamieňaná s konfrontáciou národa/štátu. Vidíme to v rétorike V. Orbána aj J. Kaczyńského. U nášho expremiéra v čase slovenského predsedníctva EÚ interpretoval otázky redaktora rozhlasu na jeho vlastné kroky ako „útok na vládu a slovenské predsedníctvo“.
Voči moci nie sme bezmocní II.
Pre dokreslenie „herného poľa“ musím podotknúť, že hubristická osobnosť sa rozvíja v širších spoločenských súradniciach a vzťahoch. Pod prepuknutie syndrómu sa môžu podpísať osoby v úzkej spolupráci s lídrom, ktoré nesú na svojich pleciach časť zodpovednosti. Čím bude rétorika najbližších spolupracovníkov pochlebovačnejšia, tým skôr dôjde k odtrhnutiu od reality. V širšom zmysle nesie zodpovednosť aj občianska spoločnosť, ktorá svojím mlčaním, vzdaním sa verejnej kontroly a ochotou odovzdať sa do rúk niekomu, kto „vie a rozhodne“, aktívne tvorí priestor na narcistické grandiózne rozpínanie ega. To svojím (ne)konaním povzbudzujeme k patologickému seba-potvrdzovaniu. Patologická osobnosť rada prevezme na svoje plecia všetku moc a nezrelí občania sa jej radi zbavia. Podľa mňa je plne rozvinutý hubristický syndróm výsledkom „efektívnej“ spolupráce viacerých ozubených koliesok. Inými slovami, za našu mizériu nezodpovedá len pár ľudí neschopných odolávať bláznovstvu moci, ale aj my, ktorí sme ochotní podľahnúť bláznovstvu bezmocnosti. Nanešťastie zatiaľ nikto nediagnostikoval prežívanie bezmocnosti ako patologický stav.
Viera Lutherová
Zdroje:
- Hruštič, G. (2013). Strácanie demokracie… alebo ako psychopati ovládli našu spoločnosť. Psychiatria-psychoterapia-psychosomatika, č. 4, s. 54 – 56.
- Owen, D., Davidson J. (2009). Hubris syndrome: An acquired personality disorder? A study of US Prezidents and UK Prime Ministers over the last 100 years. Brain: A Journal of Neurology. 132, s. 1396-1406.
- Owen, D. et col. (2013). Linguistic biomarkers of hubris syndrome. Cortex, Special Issue: Research Report, s. 1-15.
- Ussem, J. (2017). Power causes brain Damage. The Atlantic, July/August Issue.