Moje meno je Filip, mám 34 rokov a som ten bez tetovaní na fotke. Bojovému športu MMA som sa začal venovať pred necelými troma rokmi. Do klietky som sa prvýkrát postavil v septembri minulého roka. Dovtedy som sa nikdy s nikým nepobil, ani počas základnej školy, puberty či dospelosti. Bitke som sa jednoducho vždy vyhýbal. Od detstva som bol závodný tanečník (13 rokov), nemal som absolútne žiadnu minulosť v bojových športoch. Môj otec vždy hovorieval: „Karate je blbosť.” Študoval som psychológiu, 10 rokov sa vzdelávam v psychoterapii, som facilitátor a donedávna som sa živil ako IT konzultant. Tak ako som sa, preboha, ocitol v klietke?!
Po horolezectve, ktorému som sa niekoľko rokov venoval, som chcel skúsiť niečo dynamickejšie. Už od puberty ma bavilo zápasiť s chalanmi na tréningoch, tak som si povedal, skúsim bojový šport. Moje začiatky boli vskutku komické. Nevedel som ani, ako sa udiera päsťou, nikdy som nikoho, ani nič neudieral. Jednoducho smiešny pohľad, ale veľmi ma to bavilo. Mohol som tam zápasiť a učiť sa nové pohyby so svojím telom. Našiel som nových kamarátov, vznikla partia a spolu sme trénovali. Len tak, pre zábavu a potešenie…
Všetko sa začalo meniť po zmene trénera. Duran, náš nový tréner, mal vtedy asi len 19 rokov a bol na začiatku svojej profesionálnej MMA kariéry. Zápasil však od štyroch rokov, takže bol skúsený bojovník. Ako tréner bol však rozhodne úplný začiatočník a my sme boli jeho prvá „trieda”. S jeho príchodom sa zmenila aj klíma na tréningoch. Začali sme trénovať oveľa intenzívnejšie, tvrdšie a reálnejšie. Z pôvodnej partie som zostal asi len ja. A čas šiel ďalej, my sme trénovali, učili sa nové techniky, taktiky a makali na svojej kondícii. Zo začiatku sme s Duranom nemali veľmi dobrý vzťah. Názorovo aj postojovo sme boli často tak povediac na opačnej strane spektra. On bol jednoducho bojovník a ja psychológ. Žili sme v úplne iných svetoch. Náš vzťah sa mal však čoskoro zmeniť… Duranovým veľkým snom bolo, aby sa jeho zverenec postavil do zápasu v klietke. Vedel, že zápas nie je žiadna sranda, tam už ide naozaj do tuhého. Mal svoju prvú triedu plnú rekreantov a chalanov, ktorí sa tomu venovali pre pobavenie a kondíciu, žiaden „Fight club”. K nim som rozhodne patril aj ja. V živote by mi ani nenapadlo ísť do klietky a s niekým sa tam mlátiť.
Všetko sa zmenilo jedného dňa, keď mi Duran na tréningu povedal, že ja by som to v ringu mohol zvládnuť, že na to mám. Od toho momentu mi to neprestalo vŕtať hlavou. Strach postaviť sa niekomu v klietke bol obrovský, ale čosi mi nedalo pokoj. Nuž a o pár týždňov som povedal, že ideme do toho, idem do zápasu. Ihneď sme začali intenzívnu prípravu, čo znamenalo oveľa viac času spolu a prehĺbenie nášho vzťahu. Puto medzi trénerom a jeho zverencom v bojovom športe je naozaj veľmi podobné tomu, čo vidíte vo filmoch. Veľká dôvera, odhodlanie, súdržnosť a podpora na spoločnej ceste…
Do svojej prvej klietky som sa postavil síce sám, ale Duran tam bol rozhodne so mnou. Veľmi intenzívne to celé so mnou prežíval, on začiatočník tréner, ja začiatočník bojovník. Svoj prvý zápas som vyhral, potom ďalší a ďalší a dnes som šampiónom amatérskej MMA ligy MAMMAL pre sezónu 2018/2019 vo váhovej kategórii do 93 kg. Kto by to bol kedy povedal. Ja určite nie…
Môj otec ma nikdy nebral. Nikdy neuznával, čo robím a ako to robím. Určite ma mal aj má rád, o tom nepochybujem, ale nikdy ma neuznával. Myslím si, že tomu tak bolo, pretože moja matka mala mňa (svoje dieťa) na prvom mieste a jeho (svojho muža) až na druhom. Následkom tohto môj otec so mnou „musel súperiť” o svoju vlastnú ženu. Predstavte si tú absurdnú situáciu, syn, ktorého milujete, je vaším hlavným sokom a vy celú dobu prehrávate. Nemôžete mať dobrý vzťah a uznávať niekoho, s kým prehrávate. Žil som bez uznania od svojho otca, bez mužského uznania. Keď sa potom objavil muž, ktorý ma uznával a veril vo mňa, šiel som sa za neho aj biť do klietky. Nebolo vôbec dôležité, že bol o 13 rokov mladší ako ja, ani že bol z iného sveta a cesta. Veril vo mňa, uznával ma, a tak som šiel. Moja krátka MMA kariéra sa nedávno pravdepodobne skončila pomerne ťažkým zranením na tréningu. Moja cesta s Duranom, zdá sa, došla na svoj koniec.
Toho zranenia však neľutujem ani v najmenšom. Zisk pre môj život bol oveľa
väčší ako pol roka bez športu a titán v ramene. Uvedomil som si totiž, že sa
celý svoj život naháňam len za ocenením druhých. Každá moja práca, projekt,
väčšina mojich rozhodnutí, jadrom mojej motivácie bolo, aby ma niekto pochválil
a uznal, že som šikovný. Nežil som pre seba, ale pre druhých, pre „môjho otca”,
ktorý ma aj tak nikdy nepochváli a neuzná. Dnes však už môžem hľadať vlastnú
cestu, žiť vlastný život…
Rodičia, ktorí nechcú, aby sa ich dieťa bilo v klietke, by ho nemali
uprednostňovať pred svojím partnerom. Nič dobré z toho nemôže vzísť.
Filip Kubiš