V jednom článku mi udrela do očí veta: Každé dievča si pamätá svoju prvú diétu – väčšinou je to tá matkina. Áno, presne takto nejako si to pamätám aj ja. Mamu, ktorá stále riešila nespokojnosť so svojím telom a skúšala rôzne diéty s klasickým jojo efektom. Ju som počula s hrdosťou v hlase hovoriť o tom, ako aj po troch deťoch stále vážila 52 kíl. A neskôr o tom, ako jej trčí nechutné brucho. A od nej som počula o tom, ako sme, žiaľ, všetky tri sestry podedili po babke z otcovej strany tie nešťastné široké boky.
A tak som v puberte presvedčivo tvrdila, že večer už proste nebývam hladná a tešila som sa z toho, ako pekne mi trčia panvové kosti. Ak som si dala sukňu, tak zásadne širokú a dlhú, a nosila som sveter uviazaný okolo bokov, aby mi zamaskoval ten môj obrovský zadok.
Stále mi v hlave svieti kontrolka a signalizuje radosť alebo znechutenie. Keď porovnávam svoje telo s telami iných žien, keď hodnota na váhe ukazuje o čosi menej, alebo naopak, keď sa zase nezmestím do niektorých nohavíc. Alebo keď si dám čokoládu s pocitom viny, že veď by som nemala (alebo by som si radšej mala vybrať iba tú úplne najtmavšiu, s maximálnym obsahom kakaa) a potom ju paradoxne schrúmem celú naraz, aj keď mi už vlastne ani nechutí. A stále nie úplne na 100 % dokážem uveriť mužom, že ten zadok je vlastne veľmi ženský.
Je vinná táto doba?
Nejdem hovoriť o diagnostikovaných poruchách príjmu potravy, kde zohráva úlohu kombinácia rôznych faktorov ako genetická predispozícia (napr. sklon k obsesívnemu a perfekcionistickému správaniu), narušené rodinné vzťahy, zvýšený tlak na výkon, spolu s „priaznivým“ kultúrnym pozadím. Skôr o akejsi šedej zóne, kde už môžeme pozorovať niektoré príznaky, ale skôr ide o vzťah k vlastnému telu a postoj k jedlu ako takému. Aj keď aj výskyt porúch príjmu potravy v populácii stúpa – a nielen medzi dievčatami, ale aj medzi chlapcami. Zároveň sa znižuje vek ich nástupu a pribúdajú ich nové podoby ako ortorexia, patologická posadnutosť správnou výživou alebo bigorexia, chorobná závislosť od cvičenia s cieľom zvýšiť svalovú hmotu.
Možno si poviete, že v dnešnej dobe je ťažké sa voči tomu brániť, keď zovšadiaľ útočí kult štíhlosti. Ale ako hovorí Nataliya vo svojom blogu, žiadne médiá alebo filmový priemysel nemajú takú moc a vplyv na náš postoj k vlastnému telu ako rodina, v ktorej vyrastáme. Spomína viaceré faktory, ktoré ju, bacuľaté dieťa, ovplyvnili. Vnímala, koľko pozornosti téme vlastného vzhľadu venovali jej rodičia, počúvala ich kritické komentáre aj ich projekcie, aby neurobila rovnaké chyby ako oni v minulosti, namiesto podpory a pochopenia počas svojho prejedania v puberte počúvala len obviňovanie. Pravdepodobne to všetci mysleli dobre, ale ona má dodnes hlboko v podvedomí zapísaný negatívny pohľad na seba a svoje telo, bez ohľadu na to, ako vyzerá. Možno rovnako ako viacerí z nás.
Koleso roztáčame ďalej
Odovzdávame našim deťom posolstvo, že na štíhlosti a rozmeroch záleží, že nimi sa meria hodnota človeka. Príde mi to ako kliatba, prenášaná z generácie na generáciu. Hlavný podiel vraj majú matky, ktoré nemajú rady svoje telo a zároveň hodnotia svoje dcéry. Ale niekde za tým sú aj muži. Viem, že moja mama kedysi počúvala od svojho otca, že nemá „ani cici, ani rici“. Dnes počúvam svojho švagra (s výraznou nadváhou), ako hovorí svojej desaťročnej dcére, aby toľko nejedla, že je tučná. A mužov, ktorí pochvália ženy štýlom – dobre vyzeráš, schudla si, však? A im sa rozžiaria oči.
Nie vždy musí byť hodnotenie zamerané voči našim deťom, aby sme ho posunuli ďalej. Stačí predsa postoj voči svojmu telu (podľa jedného amerického prieskumu je so svojím telom nespokojných až 79 % dospelých), voči jedlu, ktoré konzumujeme, pravidlá, ktoré nastavujeme. Niekedy sú to len neustále drobné poznámky, ktorými komentujeme jedlo, miera pozornosti, ktorú tejto téme venujeme, ako často sa staviame na váhu. Počujem svoje kamarátky, ináč múdre ženy. Dnes to už možno nie je makrobiotika a Herbalife ako za čias mojej mamy, ale počúvam o nízkosacharidovej diéte, o keto, o krabičkách s presne vyváženým jedlom, ktoré vám dovezú až domov, o superpotravinách a ich protivníkoch – potravinových jedoch, ktoré zanášajú organizmus alebo ho prekysľujú, skrátka sú pôvodcami všetkého zla.
Desí ma, keď o tom stále viac počúvam rozprávať už aj mužov. Súhlasím, že klobása, slanina a pivo nie sú vždy najlepšou voľbou. Ale rovnako môže byť otázka, či si moje telo naozaj v súlade so sebou pýta na obed zeleninu na pare s tofu a večer má chuť pochrúmať si trocha kelových čipsov? Približujeme sa k sebe, alebo sa vzďaľujeme?
Príde mi, že sme namiesto lepšiemu porozumeniu sebe len prijali do svojho života nové autority, ktoré nám hovoria, čo je správne alebo zdravé jesť. Diéta ako iná podoba kontroly, diktovaná zvonka. Ale naozaj vie Igor Bukovský alebo Antónia Mačingová lepšie, čo je pre nás dobré? Ja sama občas naskočím na tieto autority alebo články s novými objavnými vedeckými zisteniami o vhodnej strave. Nie že by som všetko striktne dodržiavala, ale objavia sa pocity viny. Čo keď je cukor naozaj biele zlo? A mäso spôsobuje rakovinu?
Ako spraviť, aby bolo jedlo zase len jedlo?
Chcela by som si v hlave upratať tak, aby som nad jedlom rozmýšľala ako o prostriedku na zaplnenie potreby hladu, nie potreby ocenenia alebo prijatia (respektíve, aby som o ňom vlastne rozmýšľala čo najmenej). Aby zmyslom športovania bola radosť z pohybu alebo udržanie zdravého a funkčného tela, nie snaha spraviť niečo s tým tukom na bruchu (u niekoho nabrať čo najviac svalov). Aby sa výsledok nemeral v číslach – v počte spálených kalórií, kilogramov na váhe, centimetrov obvodu brucha alebo bicepsov.
Chcela by som, aby sme sa radšej učili rozumieť tomu, koľko si naše telo v skutočnosti pýta. Tomu, čo v danej chvíli riešime, prečo v skutočnosti priberáme. Aké rozmanité emócie a prežívanie sa za jedlom môžu skrývať?
Viem sa už niekedy zastaviť pri sebe, zamyslieť sa a všimnúť si niektoré chybné mechanizmy. Väčšinou siahajú ďaleko do minulosti a vlastne vôbec nesúvisia s jedlom. Napríklad vtedy, keď si večer po večeri idem pohľadať čokoládu. Nie je to predsa hlad. Pri tej čokoláde už niekedy viem rozoznať, že idem zajedať smútok, osamelosť, napätie, dopriať si rýchlu radosť. Veď na to predsa čokolády vždy slúžili – boli odmenou, ocenením, prejavom lásky.
Alebo vtedy, keď si naložím viac, než potrebujem zjesť alebo si zoberiem niečo, na čo ani nemám chuť. Ako prvorodené dieťa riešim, aby som náhodou nebola o niečo ukrátená, aby sa mi neušlo menej než ostatným. Zvyknem dojedať všetko, čo mám na tanieri, aj keď mi už nechutí. Lebo dobré deti predsa robia radosť svojim rodičom a nechávajú po sebe iba prázdny tanier. Počas niektorých návštev stále niečo chrúmem, lebo sa cítim neisto, tak vypĺňam čas. Viem tiež, že niektoré jedlá mám rada, lebo sa mi k nim viažu príjemné spomienky.
Ozajstná chuť bez pocitov viny
Viete u seba rozpoznať podobné mechanizmy? Pre niekoho to môže byť kontrola. Keď v nepredvídateľnej, neovládateľnej situácii budem kontrolovať svoje telo a svoju stravu, získam kontrolu nad životom. Skrátka aspoň niečo, čo je zdanlivo v danej chvíli v mojej moci. U niekoho iného môže prevládať skrytá neláska voči sebe, možno ako dôsledok nedostatku lásky od dôležitých osôb v detstve. Lebo ak sa mi moje telo páči, ak si pripadám atraktívne iba vo chvíľach, keď som štíhla (vyšportovaná/dostatočne svalnatá – dosaďte podľa seba), tak sa môj postoj k sebe v skutočnosti vôbec nezmenil a je len otázkou času, kedy sa vynorí spod povrchu znova (minimálne starnutie nie je možné zastaviť navždy). U niekoho sú to zase neustále pocity viny a hanby, výsledok neustáleho spochybňovanianášho vlastného organizmického hodnotiaceho procesu v detstve. Stačí napríklad len to, ako často mi pri jedle napadne, že som si mala dať niečo zdravšie alebo sa naopak pochválim za svoj výber. Dám si rezeň a na záver si pridám koláčik, keď na ne mám chuť, aj keď budú pri obede všetky moje kolegyne chrumkať iba šalát a vypýtajú si minerálku?
Ako píše Laura Lipman, len tak si večer povedať, čo by si dala, potom si to naozaj dať a skutočne si to vychutnať, môže byť jednou z najťažších vecí v živote. Ako to v tom celom naučenom zmätku rozoznať? Ako sa mať rád/rada aj s čokoládovým koláčom na tanieri a cítiť sa pritom krásna/y? Cesta k prijatiu seba, ktorá jej samej trvala dobrých 40 rokov.
Tak ako, na čo máte dnes naozaj, naozaj úprimne chuť vy?
Monika Gregussová
Zdroje a literatúra:
- Brisman, J. 2011. Eating Disorders: Are Families To Blame? https://www.huffpost.com/entry/eating-disorders-families_b_884474
- Lipman, L. 2019. Whole 60. https://longreads.com/2019/07/16/whole-60/
- Most Americans Experience Feeling Dissatisfied with How Their Body Looks from Time to Time, Including Nearly Two in Five Who Feel This Way Whenever They Look in the Mirror. 2018. https://www.ipsos.com/en-us/news-polls/most-americans-experience-feeling-dissatisfied-with-body-looks-from-time-to-time Stefanus, N. 2019. Body Image Issues – Is your Family Influencing You?