Chcem ti povedať, že pomaly odchádzam. Strácaš ma a ani si si to nevšimol.
Sú to veľmi konkrétne chvíle, pri ktorých sa zakaždým trochu vzdialim. Napríklad, keď opisuješ niekomu, ako sme spolu začali. Vraj zo srandy. Posúvaš to do roviny, že keby som ťa nezbalila, tak nič nebude, že vraj ty si veľmi plachý. Doma mi potom povieš, že prečo by mali vedieť, ako to bolo. Keď som ťa žiadala, aby si to tak nehovoril, odbil si ma, že to beriem moc vážne. Potom vymámim sľub, ale ďalšíkrát si to podal znova „žartovne“. Chcem ti povedať, že sa vtedy hrozne hanbím. Cítim sa ako nežiadaná žena. Nepríťažlivá a nezaujímavá.
Škaredá sa cítim pri žartovaní o mojej váhe. Technicky, objektívne viem, že je v poriadku, ale je to moja veľká slabina a subjektívne stále pochybujem. Ale najväčšia slabina je moje vitiligo. Pokúšam sa znášať to statočne. Nefňukám. Prejdú týždne aj mesiace, keď si ani nespomeniem. Avšak vždy, keď idem do plaviek, je to späť. Kúpalisko je bojové pole. Chcela by som ľuďom pripadať pekná, ale veľmi pochybujem. Tiež viem, že nevyzerám, ako keď sme sa stretli. Ten postup nedokážem zastaviť. Neviem… ako je to teraz? Stále sa ti páčim? Chcela by som, aby si to nejako vnímal a vedel, že komentár: „Keď som ju spoznal, vyzerala ako negatív pandy“, tne hlboko do živého. Chcem ti povedať, že nie som taká statočná, ako sa tvárim. Bojím sa, že mi povieš, že riešim p….ny. A vlastne to aj chcem počuť. Napríklad, keď som prišla za tebou a povedala, že si chcem dať vybrať znamienko na tvári. Namiesto toho si povedal: „Daj si vybrať aj toto.“ Asi som chcela počuť: „Čo ti šibe?! Takú námahu a bolesť kvôli takej p…ne?“ Asi sa ti zdá ženská hlava zložitá. Mne zasa pripadá úplne jednoduchá. Chcem byť chcená, chcem počuť, že som tvoja princezná. Toto sú chvíle, keď počujem opak.
Nechcená sa cítim aj vtedy, keď ťa prosím o rande: „Poďme niekam spolu. Len my dvaja, bez detí.“ Nerozumieš, že dať si kávu doma nie je to isté. Nebaví ťa ísť večer do mesta ani na výlet. Veď do toho kina aj môžeme ísť: „Naplánuj to zlatko a ja s tebou pôjdem.“ Vidím, že necítiš rozdiel, že nechcem, aby si ty išiel so mnou, ale ja chcem ísť s tebou. Keď ma pozveš na obed a opýtaš sa, či už som zjedla, tak je to horšie, ako by si ma nepozval vôbec. Už sa bojím hovoriť o svojej nespokojnosti, lebo príde obvinenie, že neviem, čo chcem, že chcem veľa, som požadovačná, neviem byť spokojná a furt niečo riešim. Tak som radšej „spokojná“ a môj smútok narastá.
Ona bola taká. Vraj stále chcela tvoju pozornosť, nemohol si ísť nikam sám. Stále chcela, až ťa zadusila. Pamätám si, čo si hovoril a nechcem byť ako ona. Choď, kam chceš. Motorka, ryby, plavba sa na lodi… Ale keď si doma, chcem vidieť, že ma chceš, že o mňa stojíš, že sa o mňa uchádzaš.
Strácaš ma, muž môj, nevidíš to?!
Ja seba vidím tak, že neriešim veľa. Riešim stále len to jedno: zaujímam ťa? Hovoríš: milujem ťa, ale na rande ma nevezmeš. Hovoríš: si moja láska, ale každý deň odídeš na dve hodiny do krčmy. Keď sa vrátiš, ležíš pred telkou. Rozprávať sa, vraj, nie je o čom. Čo bolo treba, to si povedal v krčme. Hovoríš: miláčik, ale prechádzky so psom a darček pod stromček sú p…viny. Niekedy nevidím rozdiel medzi mnou a naším robotickým vysávačom. Urob svoje. Hlavne nenápadne. Potom zaparkuj a nerob vlny. Ja nepotrebujem hrať na mandolíne pod oknom, len chcem vidieť, že ťa zaujímam. Tak ako, zaujíma ťa, čo hovorím?!
Hovoríš aj: nechcem sa hádať. Nespokojnosť podržíš v sebe. Dozviem sa to s niekoľkoročným oneskorením ako výčitku. Bojíš sa so mnou konfrontovať? To som naozaj taká šialená hysterka, ktorá nič nepochopí? Nič sa mi nedá vysvetliť? Bojíš sa ma? Nestojím ti za to? Len tak mávneš rukou? Kto pre teba vlastne som? Chcem ti stáť za hádku. Ak ťa s…em, povedz mi to. Chcem ti stáť za námahu. Nevypovedaná frustrácia nás od seba bezpečne vzďaľuje. Nechcem, aby sme išli životom vedľa seba dvaja so smutnými, vyhasnutými očami. Hádaj sa so mnou, lebo ma strácaš!
Chcem ti povedať, ako často sa odkladám. Tiež už nehovorím. Tiež som sa prestala hádať. Postupne, plíživo som smútok a nespokojnosť nechala narastať, ale už to jasne vidím. Asi mi povieš, že zbytočne čakám veľké veci po šiestich rokoch. Že chyba je v mojich príliš veľkých nárokoch. Že to je proste život. Tak, ako to máme my, tak to majú všetci. Ale ja nechcem, aby toto bolo normálne. Chcem s tebou randiť aj po dvadsiatich rokoch. Nechcem tento vegetatívny stav.
Chcem ti toto všetko povedať, lebo to je moja zodpovednosť voči tebe, sebe, voči nášmu vzťahu a životu, ktorý máme. Nechcem nechať narastať smútok a po dvoch rokoch odísť a povedať, že to bola tvoja vina. Dúfam, že to oceníš a povieš: „Ďakujem ti, žena moja, že si mi to povedala.“ Dúfam, že povieš: „Mrzí ma, že ťa nevidím a nezohľadňujem. Máš pravdu, prestal som sa o teba uchádzať. Nie je v poriadku, že ťa beriem ako samozrejmosť.“ Trochu sa bojím, že sa urazíš a povieš: „Tak si choď! Nič si nevážiš! Dávam všetko, len ty to nevidíš.“
Vedz však, že sa bojím len trochu. Začala som jasnejšie vidieť aj to, že mám svoju hodnotu. Keď ju nebudeš vidieť, pôjdem proste inam. Tam, kde niekto bude vidieť moju skutočnú cenu. Ak sa urazíš a nezabojuješ, nie si muž pre mňa. Toto je život, ako ho vidím ja.
Neviem, či sa dozvieš aj to, že toto všetko prebudil iný muž. Povedal mi, že som úžasná. V jeho očiach vidím radosť a záujem, keď sa na mňa pozerá. Nie je lepší ako ty. Vlastne je rovnaký ako ty. Zaujímavý je len výraz v očiach, keď sa na mňa pozerá. Uvedomila som si pri ňom svoju zraniteľnosť. Stačí, ak nejaký chlap zatlačí na pílu a ja viem, že máme problém. Zároveň vo mne zobudil aj zodpovednosť. Nie je všetko len tvoja vina. Ja som sa previnila tiež, ale dnes… dnes ti už poviem všetko. Dnes sa ukáže pravda a nemôže to zle dopadnúť. Výsledok, taký alebo onaký, bude dobrý výsledok.
Dnes ti všetko poviem o tom, ako ma strácaš.
Anonym