Revízia druhej základnej podmienky podľa Rogersa

Revízia druhej základnej podmienky podľa Rogersa – úzkosť ako indikátor ontologickej inkongruencie a základ pre nedirektívnosť v PCA terapii

Devang Vaidya*, Highbury, London, UK
(Prijaté 5. Júna 2012; finálna verzia prijatá 9. marca 2013)

(Preklad: Judit Bekő)

Jednou zo šiestich základných podmienok podľa C. Rogersa v rámci terapie zameranej na človeka (PCA) je inkongruencia, t.j. druhá základná podmienka. V rámci tohto článku sa najprv zameriame na skúmanie významu inkongruencie v PCA terapii. Článok spochybňuje adekvátnosť „podmienok ocenenia”. Druhá základná podmienka sa prehodnocuje v rámci skúmania formulácie samého seba (Self), organizmického prežívania a inkongruencie v PCA terapii. Úzkosť predstavuje fenomenologický základ človeka, ktorý naznačuje ontologickú inkongurenciu v konfrontácii so smrťou. Existenciálna autenticita a kongruencia sa v rámci PCA terapie navzájom porovnávajú a výsledky poukazujú na to, že dané koncepty sa navzájom dopĺňajú. Nedirektívnosť ako hlavná zásada pre prax PCA terapie sa rozoberá v kontexte druhej základnej podmienky.

Kľúčové slová:

Inkongruencia, druhá základná podmienka, Self a organizmická skúsenosť, ontologická úzkosť, autentickosť, nedirektívnosť

Úloha inkongruencie v PCA terapii

Spisy C.Rogersa z r. 1959 obsahujú mnoho formulácií týkajúcich sa terapie, osobnosti a medziľudských vzťahov. Na základe týchto formulácií môžeme rozlíšiť dve základné teórie: teóriu osobnosti a teóriu terapie. Ústredným pojmom v teórii osobnosti je inkongruencia človeka týkajúca sa vnímania seba samého a svojej organizmickej skúsenosti. Rogers predpokladal, že inkongruencia pramení z vonkajších podmienok kladených druhými ľuďmi. Tieto vonkajšie podmienky slúžia na zabezpečenie pozitívnej spätnej väzby potrebnej k psychickému dozrievaniu človeka.

Na základe týchto vonkajších podmienok ocenenia človek buď popiera alebo skresľuje isté skúsenosti vo svojom vedomí. V dôsledku toho dochádza k odcudzeniu od týchto skúseností bez náležitého vnímania, symbolizácie a integrácie do vnímania samého seba (Self). Avšak tieto organizmické zážitky sa prejavujú vo forme pocitov, ktoré sú prístupné vedomiu. Rogers ich pomenoval ako „napätie“ alebo „vnútorný zmätok“. Tieto pocity vznikajú na základe popierania alebo skreslenia istých zážitkov a môžu viesť k inkongruentnému a „nepochopiteľnému“ správaniu. Následne sa človek stáva vulnerabilným (zraniteľným) a anxióznym (úzkostným). Teória PCA terapie opisuje šesť nevyhnutných a postačujúcich podmienok, ktoré vedú k zmenám, akými sú pokles závislosti na vonkajších podmienkach, zníženie miery inkongruencie a odcudzenia sa od seba samého. Prítomnosť týchto šiestich podmienok v PCA terapii tiež vedie k pozitívnemu sebahodnoteniu, integrácii ohrozujúcich zážitkov do „Self-konceptu“ sebaaktualizácii, v dôsledku čoho sa klient stáva „plne funkčným“. Inkongruencia vzniká a pretrváva v štruktúre osobnosti a vo vedomí sa prejavuje vo forme anxiozity (úzkosti). Pokusy vyhnúť sa úzkosti pomocou popierania a skresľovania jednotlivých skúseností sú vo všeobecnosti neúspešné, pretože v ich dôsledku sa človek paradoxne stáva vulnerabilný a anxiózny (zraniteľný a úzkostný).

V dôsledku bezpodmienkového pozitívneho prijatia zo strany terapeuta je klient schopný presne symbolizovať a integrovať ohrozujúce zážitky do svojho “Self-konceptu” (Rogers, 1959, s.230). Podľa Rogersa (1957, 1959) druhou základnou podmienkou terapie je „zraniteľnosť alebo úzkosť“ súvisiaca s inkonguenciou klienta. Aj keď sa inkongruencia považuje za druhú zo šiestich základných podmienok, podľa nášho názoru by sa mala uvádzať ako popredná, keďže je nevyhnutnou podmienkou pre terapiu a takisto aj dôvodom pre terapiu.

Inkongruencia a podmienky ocenenia

Rogers (1951, ss.483-524) vo svojich 19 postulátoch opísal dynamický proces medzi organizmom a Self, ktoré následne preformuloval v roku 1957 a 1959. Tieto postuláty opisujú subjektívnu realitu jednotlivca, teda ako danú realitu prežíva a vníma. Ľudské správanie opisuje ako cielenú odpoveď organizmu ako organizovaného celku zameraného na uspokojenie jeho potrieb.

Ľudskému organizmu sa pripisuje základná aktualizačná tendencia – tendencia aktualizovať sa, zdokonaľovať sa a zachovať sa – čo zahŕňa aj defenzívne (obranné) správanie voči hrozbe.

Tieto Rogersove hypotézy a predpoklady poukazujú na to, že internalizácia hodnôt získaných v detstve môže viesť ku skreslenému vnímaniu samého seba a správanie človeka sa následne dostáva do rozporu so štruktúrou Self.

Kľúčové aspekty daných hypotéz a návrhov boli rozoberané v Rogersových neskorších formuláciách (1957, 1959). Pojmy ako kongruencia a podmienky ocenenia boli použité iba zriedka alebo vôbec okrem týchto spisov.

Myslíme si, že modifikácie syntaktických a idiomatických aspektov Rogersových spisov (1951) môžu viesť k tomu, že PCA terapia bude mylne pôsobiť ako terapia, ktorej cieľom je sebarealizácia prostedníctvom zániku podmienok ocenenia a odstránením inkongruencie medzi „organizmickými zážitkami“ a vnímaním samého seba (Self) .

Tento cieľ je do istej miery uskutočniteľný v mnohých špecifických situáciách, avšak prehnané sústredenie sa na túto formuláciu by znamenalo, že uplatnenie PCA terapie by mohlo byť obmedzené len na riešenie inkongruencie vyplývajúcej z podmienok ocenenia osvojených v detstve.

Podľa Rogersa základom psychologického rastu je bezpodmienkové pozitívne prijatie pri všetkých životných skúsenostiach človeka.

Warnerová (2000, s.147) to ďalej opisuje ako empatické prostredie, ktoré uľahčuje spracovanie organizmických zážitkov človeka. Podľa nej kongruencia predstavuje rad kapacít, ktoré sa vytvárajú v rámci formačných vzťahov. Kongruenciu teda možno chápať ako primeranú schopnosť spracovávať jednotlivé životné zážitky a tiež ju možno považovať za niečo, čo je existenčne dané.

Podmienky ocenenia síce môžu spôsobiť úzkosť vyplývajúcu z inkongruencie, avšak ich nedostatok môže viesť k výraznému pocitu bezcennosti, ktorý vyplýva z nedostatočne vyvinutej kapacity spracovať zážitky.

Stav hodnoty a stav bezcennosti

Rogers (1959, s.210) uvádza, že „podmienky ocenenia bránia jednotlivcovi v tom, aby dokázal fungovať slobodne a s maximálnou účinnosťou.“ Ďalej dodáva, že ak by jednotlivec pociťoval „iba bezpodmienkové pozitívne prijatie, potom by sa podmienky ocenenia nevyvinuli a jednotlivec by bol naďalej psychologicky prispôsobený (s.224)“.

Podľa nášho názoru tento koncept môže viesť k nedorozumeniu, keďže ak prítomnosť podmienok ocenenia naznačuje nedostatok bezpodmienkového pozitívneho prijatia, absencia podmienok ocenenia by logicky mala naznačovať prítomnosť bezpodmienkového pozitívneho prijatia.

Odmietame pohľad, podľa ktorého podmienky ocenenia sú dôvodom inkongruencie klienta. Utrpenie môže byť rovnaké, ak nie podstatne väčšie v prípade, ak u klienta nie sú prítomné žiadne podmienky ocenenia.

V mnohých prípadoch môže absencia podmienok ocenenia znamenať aj nedostatok pozitívneho prijatia, čo vedie k pocitu bezcennosti. Proctor (2012) tento stav pomenoval ako „bezpodmienečná bezcennosť„ alebo „bezpodmienečný nedostatok pozitívneho prijatia.“

Je to evidentné najmä u klientov, ktorí počas detstva alebo neskôr v živote zažili zanedbávanie alebo zneužívanie z dôvodu, že sa sa narodili s „nesprávnymi“ fyzickými charakteristikami, akými sú napríklad pohlavie, farba pleti, postihnutie a pod. Týka sa to aj jednotlivcov, ktorí boli na „nesprávnom mieste v nesprávny čas“, ako napríklad deti, ktoré sa narodili do sociálne znevýhodnených rodín.

Ako ďalší príklad môžeme spomenúť deti vychovávané ľuďmi, ktorí nemali dostatočnú kapacitu na poskytovanie empatického prostredia a starostlivosti. Tieto prípady sa tiež vyznačujú výrazným nedostatkom pozitívneho prijímania, čo môže spôsobiť slabo rozvinuté schopnosti spracovať jednotlivé životné skúsenosti. U týchto jedincov tiež hrozí náchylnosť na nadmernú úroveň úzkosti.

Vysoká úroveň emocionálnej lability, pocit márnosti a bezcieľnosti, zúfalstvo alebo úzkosť, sa často objavujú u osôb, ktoré nezažili pozitívne prijatie od dôležitých a zásadných ľudí v ich živote.

Psychologické poradne často navštevujú klienti s hraničnou poruchou osobnosti a pod. Títo klienti sa väčšinou vyznačujú chaotickými životnými skúsenosťami a nedostatkom pozitívneho prijatia.

Inkongruencia ako nedostatočná schopnosť spracovať zážitky

Myslíme si, že je potrebné poukázať na to, že podmienky ocenenia nie sú ústredným dôvodom inkongruencie klienta, pretože ani ich absencia, ani ich prítomnosť nezaručuje automaticky pozitívne prijatie. Rogers (1959) za základ efektívneho fungovania považuje schopnosť kongruentne spracovať zážitky. Množstvo PCA teoretikov zastáva názor, že inkongruencia vzniká na základe súhry viacerých faktorov a inkongruenciu považujú takisto za proces týkajúci sa psychologického dozrievania ako aj za psychický stav.

Warnerová (2000) uvádza model adaptačných stratégií z hľadiska „nestabilných“ a „disociatívnych“ procesov na vysvetlenie spôsobov kompenzácie nedostatkov v kapacitách spracovania zážitkov.

Autorka ďalej opisuje tzv. „empatické zlyhanie“ v detstve, ktoré považuje za kauzálny faktor a ďalej uvádza, že prostredie, v ktorom dieťa zažíva bezpodmienkové pozitívne prijatie a empatiu dokáže podporiť vývin schopnosti spracovania zážitkov a zmierňuje ich intenzitu. (Warner, 2000, 2007, 2009) Bez adekvátneho sociálno-environmentálneho zabezpečenia môže byť vývin schopnosti spracovať zážitky brzdený a to nielen podmienkami ocenenia, ale aj zraniteľnosťou vyplývajúcou z traumatických zážitkov v detstve, zanedbávaním v ranom veku a biologickými alebo temperamentovými faktormi. (Warner, 2009)

Speierer (1996) považuje terapiu zameranú na človeka za „liečbu inkongruencie“ a dodáva, že inkongruencia je koreňom všetkých psychických problémov. Autor ďalej predstavuje diferenciálny model inkongruencie, ktorý zahŕňa sociálno-komunikačné napätie (vrátanie podmienok ocenenia), zraniteľnosť vyplývajúcu z genetických alebo fyziologických aspektov, akými sú traumatické životné udalosti alebo nehody. Obete násilia, konfliktov, mučenia, terorizmu a prírodných katastrof čoraz častejšie vyhľadávajú terapiu. Len malé percento ľudí dokáže zachovať svoju kongruenciu v prípade, ak čelia alebo v minulosti čelili skúsenostiam takého rozsahu.

Vzhľadom na to, že do schopnosti spracovať zážitky môžu zasahovať rôzne dynamicky zložité aspekty, úloha a relevantnosť PCA terapie by mohla byť obmedzená, ak by jej prax pozostávala iba z odhaľovania a odbúravania skrytých podmienok ocenenia ako štrukturálnej prekážky rozvoja osobnosti. Takáto metapsychológia by mohla narušiť vzťahový a fenomenologický základ PCA terapie, pretože by sa odklonila od referenčného rámca klienta a spochybnila by jeho účinnosť pri riešení rôznych foriem ľudského utrpenia.

Väčšina odborníkov PCA terapie by potvrdila, že odstránenie obmedzujúcich presvedčení a hodnôt naučených v detstve alebo počas života, má pre klientov terapeutický význam. V praxi PCA terapie treba spomenúť šesť podmienok terapie, ktoré sú „nevyhnutné a postačujúce“ pre mnohé situácie klienta a nemožno ich vysvetliť jednoducho na základe inkongruencie vyplývajúcej z podmienok ocenenia. Nadväzujúc na predošlé poznatky si dovolíme tvrdiť, že žiadna osoba, bez ohľadu na jej minulosť týkajúcu sa podmienok ocenenia alebo bezpodmienkového pozitívneho prijímania, nemôže byť definovaná ako čisto kongruentná alebo inkongruentná. Kongruencia je špecifický koncept, ktorý sa viaže na špecifickú skúsenosť alebo kontext. Presnejšie povedané, miera kongruencie alebo inkongruencie sa môže líšiť v rôznych situáciách a vo vzťahu s rôznymi ľuďmi. Jednotlivé situácie, ktoré sa stanú v živote človeka môžu zahŕňať zážitky, ktoré je človek schopný tolerovať, je však tiež možné, že niektoré zážitky bude popierať alebo skreslovať.

Self a organizmus – existenčný štandard

Rogers sa vo všeobecnosti nepovažuje za filozofa alebo existencialistu. Všetky jeho spisy týkajúce sa terapie sú však hlboko existenciálne. Ako príklad by sme spomenuli pojmy Self a organizmus. Dané pojmy slúžia aj na to, aby odlíšili terapiu zameranú na človeka od iných humanistických terapií, ako aj od psychoanalýzy. Rogersova predstava Self ako procesu sa zhoduje s niektorými východnými aj západnými filozofiami, a preto navrhujeme prehodnotenie významu druhej podmienky z dôvodu potenciálneho otvorenia nových možností týkajúcich sa PCA terapie. Buddhistická filozofia sa pozerá na ľudskú bytosť ako na proces a zrieka sa pojmu „stáleho, fixného ja“. Byť človekom teda znamená konfrontovať sa s realitou plnou nestálostí a neistôt a uvedomiť si, že naše „ja“ a naše telo nie je niečím fixným alebo nemenným. Dané koncepty idú ruka v ruke so smrteľnosťou a jej predzvesťou: chorobami a úpadkom fyzických a duševných schopností s pribúdajúcim vekom. Životný proces zahŕňa umieranie. Daná skutočnosť je však v rozpore so sebaponímaním, ktoré sa uchováva v čase prostredníctvom pamäte a hľadá predĺženie.

Ponímanie samého seba má priľnavú kvalitu, inými slovami má tendenciu držať sa času a zvíja sa vo svojom neustálom procese štiepenia sa. Pre Buddhu to predstavuje základ pre prvú vznešenú pravdu: celý život je utrpenie. Rogersova predstava Self sa zhoduje s buddhistickým pohľadom, teda spája druhú základnú podmienku s prvou vznešenou pravdou.

Najpodstatnejším dôsledkom oboch „teórií“ je nasledujúci koncept: Bez ohľadu na to, či sú okolnosti priaznivé alebo nepriaznivé, je nevyhnutné, aby si človek vybudoval schopnosť znášať životné skúsenosti vyplývajúce z neschopnosti zachovať si stále alebo fixné Self v kontexte hmotného života. Práve preto oba smerujú ku kongruencii medzi Self a organizmom prostredníctvom vytvorenia (relatívne) nemenného postoja voči neustále sa meniacej povahe ľudského života. Tento pohľad sa nepodobá na Aristotelovského „nehybného hýbateľa“ alebo na karteziánske ego. Snaha dosiahnuť kongruenciu sa stáva istým životným záväzkom, ktoré zahŕňa sebapoňatie, ktoré sa vynára a taktiež smeruje k organizmickému prežívaniu.

Rogers konceptualizoval dva procesy: prežívanie (to, čo robí organizmus) a symbolizáciu skúseností (to, čo robí Self). Tieto procesy predstavujú formu syntézy, ktorú by sme mohli nazvať ako „stelesnené porozumenie“ alebo porozumenie zakorenené v tele.

Gendlin (1978) to opisuje ako implicitnú skúsenosť, z ktorej sa tvorí význam. Warnerová (2007, s.156) nadväzuje na myšlienky Rogersa a Gendlina a píše o konzistentnom fenomenologickom a procesne orientovanom chápaní kongruencie medzi Self a zážitkom.

Symbolizácia akejkoľvek skúsenosti si vyžaduje pochopenie jej obsahu pomocou myšlienok a pocitov, ako aj pochopenie jej formy v rámci prostredia a kontextu. Pochopenie funkcie prebieha pomocou behaviorálnej odozvy, a preto zahŕňa rozprávanie alebo naratív. Keďže rozprávanie predstavuje lingvistický proces, vyžaduje si čas.

Inými slovami, medzi Self a organizmom je viac priepastí, ako aj nevyhnutné časové oneskorenie. Ďalej, ani Self, ani organizmus nie sú statické; pohybujú sa vo vzájomnom vzťahu ako subjekt a objekt, ako skúsenosť a význam danej skúsenosti alebo „rogeriánsky“ povedané, skúsenosť ako fenomén a symbolizácia skúsenosti.

V západnom existencializme sa to uvádza ako „existencia prichádzajúca pred podstatou“ (Sartre, 1948, s.26) a v PCA terapii by sa to dalo formulovať ako „skúsenosť prichádzajúca pred Self“, keďže symbolizujúce Self vystupuje zo skúsenostného poľa, musí nasledovať samotná skúsenosť. To by vysvetlilo, prečo naše meniace sa seba poňatie zaostáva za organizmickou skúsenosťou.

Časové oneskorenie sa vyskytuje vždy, či už krátke alebo nekonečne dlhé. Môže nám trvať niekoľko minút, kým dokážeme spracovať naše podráždenie voči taxikárovi, ktorý sa k nám správal neúctivo. Spracovanie hnevu a bezcitnosti nášho priateľa nám môže trvať roky a na spracovanie zármutku zo straty milovanej osoby niekedy nestačia ani roky. Čas potrebný na integráciu týchto skúseností možno považovať za obdobie inkongruencie, ktoré so sebou prináša rôzne úrovne vulnerability a úzkosti.

Prípad ontologickej inkongruencie

Ak samotná podstata Self a organizmu spočíva v ich vzájomnej variácii, potom z toho vyplýva, že inkongruencia je nevyhnutnou súčasťou života každého človeka. Ako však prežívame inkongruenciu? V nasledujúcich riadkoch sa pokúsime preskúmať fenomenologický základ inkongruencie, t.j. skúseností, ktoré vedú k inkogruencii.

Rogers (1959, s.204) uvádza, že aj keď si človek neuvedomuje svoju inkongruenciu, stále je vystavený úzkosti a hrozbe. Ďalej dodáva, že zážitky, ktoré nie sú v súlade so štruktúrou Self (a s jej začlenenými podmienkami ocenenia) sú vnímané ako hrozivé.

To znamená, že aj keď inkongruencia priamo nie je prístupná vedomiu, človek ju stále pociťuje a často sa prejavuje vo forme úzkosti. Dalo by sa povedať, že úzkosť naznačuje prítomnosť ohrozujúcej skúsenosti (skutočnej alebo vymyslenej) týkajúcej sa sebapoňatia a človek trpiaci touto úzkosťou je neustále kvôli niečomu znepokojený.

Okrem podmienok ocenenia alebo nedostatku bezpodmienkového pozitívneho prijatia, čo možno chápať ako dôvod inkongruencie? Domnievame sa, že človek je vždy náchylný na zraniteľnosť a úzkosť kvôli meniacej sa povahe sebapoňatia a organizmickej skúsenosti.

Z toho teda vyplýva, že každá úzkosť korení z uvedomenia si smrti, ktorá predstavuje definitívny míľnik v živote každého človeka. Absolútna istota umierania sa objavuje počas celého života človeka v subjektívnych a intersubjektívnych kontextoch, v rámci ktorých sa môže vyskytnúť nekonečné množstvo zážitkov a javov. Vzhľadom na to, že ľudský život je komplexný a neistý, je až nepredstaviteľné, aby sa inkongruencia a úzkosť dali vymazať zo skúsenostného poľa človeka. Za zdroj inkongruencie považujeme neistotu týkajúcu sa ľudského života, čo poukazuje na jej ontologickú podstatu.

Smrť sa týka každého človeka a kongruencia a inkongruencia sa objavujú v špecifických kontextoch každodenného života. Z toho vyplýva, že inkongruencia sa týka každého z nás a dostávame sa k nej formou sebapoňatia a organizmickej skúsenosti. Existuje v čase, pričom jej dôležitým sprievodným javom je úzkosť a zraniteľnosť.

Vzhľadom na všadeprítomnosť inkongruencie možno kongruenciu chápať ako rozsah kapacity na spracovanie špecifických organizmických skúseností, v rámci čoho sa sebapoňatie prispôsobuje/adaptuje. Napriek tejto skutočnosti sa domnievame, že každý človek je schopný dosiahnuť kongruenciu vďaka vrodenej aktualizačnej tendencii a vďaka prirodzenej schopnosti rozpoznať inkongruenciu.

Rogers síce nepoukázal na pôvod inkongruencie, okrem hypotézy týkajúcej sa podmienok ocenenia však ponúkol zodpovedajúce formácie, ktoré na inkongruenciu poukazujú z ontologického hľadiska. Taktiež poukázal na to, že aktualizačná tendencia neprebieha vždy „hladko“ a organizmus sa zlepšuje a rastie aj prostredníctvom bolesti a utrpenia. (Rogers, 1951, s.490) Rogers (1961) v rámci svojho procesného pohľadu na psychoterapiu popisuje posun klienta smerom ku kongruencii. Nikdy však netvrdil, že sa človek dokáže zbaviť každej úzkosti a byť neustále kongruentným. Hypoteticky plne fungujúceho človeka opisuje ako niekoho, kto má tendenciu a schopnosť udržiavať svoje sebapoňatie v súlade so svojimi zážitkami. (Rogers, 1959, s.234)

Inkongruencia a existenciálna autenticita

V nasledujúcich riadkoch sa obraciame na nemeckého filozofa Martina Heideggera, ktorý vychádzal zo svojho konceptu autenticity, aby dokázal vysvetliť pojem inkongruencie. Heideggerovo aktívne zapájanie sa do nacistického hnutia a neskoršie odhalenie nedostatkov jeho ontológie nám spôsobili isté obavy a zmiernili nadšenie, ktoré sprevádzalo naše prvotné oboznámenie sa s jeho opisom autenticity.

Napriek tomu sme sa rozhodli spomenúť jeho myšlienky, ktoré môžu slúžiť ako podklady podporujúce Rogersove spisy o psychoterapeutickom procese, o kongruencii a inkongruencii. Obaja myslitelia poukazujú na schopnosť človeka byť sám sebou v jeho zážitkovom svete.

Heideggerov popis autenticity (1962) poskytuje kritický kontext, v ktorom sa plne fungujúca osoba podľa Rogersa prejavuje skôr ako spôsob bytia, než nejaký transcendentný, nadľudský ideál. Z toho vyplýva, že ani autentický spôsob bytia, ani plná funkčnosť človeka nezaručuje to, že bude vždy plne kongruentný.

Pre Heideggera (1962, s.251) sa každý Dasein (pojem, ktorý je významovo podobný pojmu Self v PCA terapii) „približuje ku svojmu koncu“. Byť autentický teda znamená „smerovať ku smrti“. Heidegger považuje smrť za „najvyššiu možnosť jednotlivca.“ Inými slovami, len ja dokážem zomrieť svojou smrťou; nedá sa to preniesť na niekoho iného ani prekabátiť. Nič iné mi nepatrí viac, ako moja smrť. Každý človek čelí realite týkajúcej sa smrteľnosti, ktorá si vyberá svoju daň. Heidegger (1962, s. 294) charakterizuje smrť ako niečo, kde „nie je možnosť ďalšej možnosti.“ Vyhýbanie sa autentickému spôsobu bytia nás nemôže donekonečna chrániť pred úzkosťou, čo Heidegger považuje za opodstatnenú reakciu, keďže nám záleží na našej existencii.

Z hľadiska PCA terapie môžeme túto existenciálnu úzkosť považovať za základ inkongruencie týkajúcej sa smrteľnosti. Živý organizmus disponuje schopnosťou integrovať zážitky, avšak táto integrácia do určitej miery vždy zaostáva. Hlavným dôvodom je uvedomenie si našej smrteľnosti, ktorá sa prejavuje vo forme predtuchy a úzkosti a tento pocit dokáže narásť najmä v samote.

Keď pochopíme, že jedine my môžeme zomrieť svojou smrťou, tak si tiež uvedomíme, že len my môžeme žiť svoj život. Náš postoj k životu sa dokáže radikálne zmeniť v momente, keď si uvedomíme, že nedokážeme byť nikým iným, iba sami sebou. Po tomto uvedomení sa budeme menej zaujímať o to, ako žijú ostatní ľudia okolo nás a pozornosť upriamime na naše vlastné možnosti.

Autentický život však so sebou tiež prináša mnoho neistôt. Naše možnosti sú často závislé na sociálnom kontexte, do ktorého sme začlenení. Podľa Heideggera naša existencia sa netýka iba nášho vnútra, ale aj ostatných ľudí a ich potenciálov a danú skutočnosť pomenoval ako „anticipačnú rozhodnosť”. Znamená to prevzatie plnej zodpovednosti za našu existenciu a odovzdať sa nášmu obmedzenému a dočasnému spôsobu bytia. V rámci PCA terapie sa klient nepovažuje sa neautentického ak je v stave inkongruencie. Rogers (1959, s.207) opísal kongruenciu ako „otvorenosť voči skúsenosti“, čo znamená inkluzívny postoj voči organizmickým zážitkom, ako aj schopnosť integrovať ich do seba poňatia.

To, že sa človek počas ťažkých životných situácií stáva inkongruentným ešte neznamená, že nie je autentický, najmä ak v terapii je zraniteľný alebo úzkostný. Dalo by sa povedať, že inkongruencia klienta často poukazuje na jeho snahu žiť autenticky.

Heidegger považuje neautentickosť za istý únik pred existenciálnou úzkosťou. Tiež poukazuje na to, že je možné sa znova stať autentickým, čo podporuje Rogersov opis schopnosti znova sa stať kongruentným. Ani Heidegger, ani Rogers netvrdia, že autenticita a kongruencia sú nemenné stavy, ktoré trvajú navždy.

Cohn (2002, s.88) sa postavil kriticky voči Heideggerovi, ktorý autentickosť definoval ako úprimnosť resp. pravosť a naopak neautentickosť ako falošnosť, nepravdivosť. V rámci PCA terapie nie sú klienti, ktorí sú v stave inkongruencie, vnímaní ako falošní alebo morálne nedostatoční.

Grafanaki a McLeod (2002) a Grafanaki (2003) poukazujú na to, že kongruencia môže mať rôznu intenzitu aj konzistenciu, pričom vysvetľujú, že v závislosti od sociálneho kontextu môže človek dokonca úmyselne konať nekongruentne kvôli strachu z odsúdenia a kvôli túžbe po bezpečí.

Speierer (1996) uvádza, že cieľom PCA terapie je zníženie prežívanej inkongruencie a zvýšenie tolerancie voči inkongruencii. Klient v rámci PCA terapie sa stáva viac kongruentným, čo ovplyvňuje aj jeho prežívanie. Pre Rogersa je jedným zo základných pilierov terapie slobodné prežívanie skutočných a „necenzurovaných“ zmyslových reakcií organizmu bez prehnanej snahy priradiť tieto skúsenosti k Self konceptu. (Rogers, 1961)

Čo sa týka PCA terapeutov, kongruencia v rámci terapie sa odzrkadľuje kvalitou empatie a bezpodmienkového pozitívneho prijatia klienta. Grafanaki (2003) uvádza zaujímavé zistenie týkajúce sa terapeutického vzťahu: inkongruencia je prítomná aj v „silných“ terapeutických vzťahoch a ani skúsení terapeuti nedokážu byť neustále kongruentní vo vzťahu so svojimi klientmi.

Barrett-Lennard (1962) poukazuje na to, že kongruencia je skôr procesom, než produktom a kongruenciu považuje za komplexný jav. Terapeutický vzťah teda nie je ani čisto dialektický, ani čisto dialogický. To, čo klient a terapeut medzi sebou zdieľajú, je vždy ovplyvnené rôznymi individuálnymi a kultúrnymi normami, ktoré nikdy nie sú v úplnom súlade. Inkongruencia klienta a kongruencia terapeuta sú síce nevyhnutnými podmienkami terapie, nie sú však absolútnymi vlastnosťami, podľa ktorých dokážeme hodnotiť morálny charakter ktorejkoľvek osoby. Možno práve preto sa v rámci PCA terapie dáva veľký dôraz na postoj bez akéhokoľvek odsudzovania.

Podľa Heideggera byť autentický znamená čeliť realite smrti, aj keď to niekedy so sebou prináša úzkosť. Heidegger tiež poukazuje na to, že každý z nás má možnosť stať sa rozhodným, vyrovnaným a sebaistým človekom. Ak teda čelíme úzkosti, naša sloboda spočíva v realizácii konkrétnych možností. Keďže v Heideggerovom poňatí autentickosti neexistujú žiadne hierarchie, sloboda znamená výber z množstva neistých možností. Iba ľudské bytosti disponujú schopnosťou tvoriť realitu. Táto schopnosť úzko súvisí s Rogersovým (1951) prístupom zameraným na človeka.

Podstatou tohto článku je poukázať na skutočnosť, že každý človek žije v neustále sa meniacom stave inkongruencie. Chápanie kongruencie je indikované akýmkoľvek súčasným nedostatkom kapacít na spracovanie úzkosti súvisiacej s inkongruenciou, ako aj samotnými zážitkami vyvolávajúcimi inkongruenciu alebo úzkosť. Napríklad ak sa študent obáva, že neuspeje na prijímacích skúškach a tým pádom sa nedostane na právnickú fakultu, môže sa rozhodnúť pre ktorúkoľvek z nasledujúcich možností: (1) zložiť alebo nezložiť skúšku (2) uspieť alebo zlyhať (3) byť alebo nebyť prijatý na právnickú fakultu. Napriek ontologickej povahe inkongruencie sa teda človek môže pokúsiť o realizáciu konkrétnych možností v súlade so svojim organizmickým hodnotiacim procesom.

Spisy Heideggera (1962) o autentickosti môžu slúžiť ako podklad na objavenie nových perspektív klinického významu pre koncept inkongruencie v rámci PCA terapie. Heidegger ako prvý predstavil pojem „Vina” (Schuld). Vinu opisuje ako „zadlženosť” človeka alebo volanie svedomia. Inými slovami každý z nás čelí tzv. existenciálnej vine od momentu, keď si uvedomíme, že nesieme plnú zodpovednosť za naplnenie našich autentických možností. Pocit viny sa môže prejaviť vo forme úzkosti, keď si uvedomíme, že naše konanie nebolo v súlade s našimi morálnymi hodnotami, ak sme boli nerozhodní alebo sme sa vzdorovali samotnému bytiu. Pocit viny má tendenciu mať negatívne konotácie vo všetkých formách PCA terapie. Z existenciálneho hľadiska sa vina objavuje v súvislosti s uvedomením si vlastnej „konečnosti”. Vina v tomto kontexte teda predstavuje potrebu napraviť svoj život a prevziať zodpovednosť za realizáciu svojho autentického potenciálu. Z hľadiska PCA terapie možno existenciálnu vinu interpretovať ako úzkosť, ktorá signalizuje skreslenie zážitkov organizmu a odďaľovanie sa od osobnej slobody a zodpovednosti.

Prehodnotenie druhej podmienky a implikácia pre teóriu a prax PCA terapie

Worsley (2006) uznáva dôležitosť filozofických koreňov PCA terapie. Hoci Rogers svoju teóriu explicitne nezakladal na existenciálnych základoch, ontologický pohľad na inkonguenciu by mohol PCA terapiu posunúť bližšie k jej vízii. Vnímanie inkongruencie z ontologického hľadiska má tri hlavné účely: Po prvé, rozširuje význam druhej podmienky, t.j. inkongruenciu nechápe iba ako nesúlad medzi organizmickou skúsenosťou a sebaponímaním. Proctor (2011) zdôrazňuje, že podmienky ocenenia sú len hypotézou a Rogers nikdy neposkytol plnohodnotné vysvetlenie pre daný koncept. Tvrdí, že úzkosť môže byť výsledkom zneužívania a neetických mocenských štruktúr, ktoré vytvárajú podmienky ocenenia vo vyšších sférach spoločenského života. Proctor a Naprier (2004) vo svojich spisoch ponúkajú zaujímavú reformuláciu konceptu na príklade sociálne marginalizovaných klientoch. Autori zdôrazňujú, že úzkosť môže vzniknúť aj z dôvodov, ktoré sú mimo našej osobnej kontroly. Proctor (2008) ďalej poukazuje na feministické teórie, podľa ktorých rodové roly sú v skutočnosti rodovo podmienené podmienky ocenenia, ktoré v konečnom dôsledku obmedzujú potenciál mužov aj žien v spoločnosti. Proctorove a Napierove (2002, 2004, 2008) rozšírenie konceptu podmienok ocenenia, Warnerovej kritika podmienok ocenenia, Speiererov diferenciálny model inkongruencie (1996) a koncept „stavu bezcennosti” slúžia ako podklad k rozšíreniu významu druhej podmienky podľa Rogersa.

Z existenciálneho hľadiska možno úzkosť považovať za primeranú odpoveď na smrť, ktorá sa týka každého človeka a sú do nej zakomponované všetky osobné, sociálne, kultúrne, historické a ekologické prvky ľudskej skúsenosti. Úzkosť teda naznačuje „obmedzenú hodnotu” alebo hroziaci koniec resp. zánik hodnoty, ktorý nás sprevádza celý život. Koniec-koncov, žiadny človek nedokáže žiť večne. To neznamená, že čím viac je človek kongruentný, tým vyššia bude jeho miera úzkosti. Naopak, človek dokáže zlepšiť svoju schopnosť akceptovať úzkosť tým, že si uvedomí skutočnosť, že Self je vo svojej podstate koncepčné, prechodné, dokonca iluzórne. Ak si teda uvedomíme, že úzkosť je ontologicky podmienená, tak túto skutočnosť dokážeme integrovať aj do terapie. Predchodcovia psychoterapie vnímali ťažkosti klienta cez psychopatologickú terminológiu. Skúmaním existenčných hraníc inkongruencie sa dokážeme na inkongruenciu pozrieť z iného uhla. Heidegger (1962) danú skutočnosť vyjadril nasledujúcou otázkou: Čo je dôvodom našej existencie? Filozofické hľadanie, morálna snaha, túžba po spiritualite, hľadanie podstaty postmoderného spôsobu bytia sú dôsledkami zrieknutia sa podstaty bytia. Tieto snahy môžu odhaliť zatiaľ nezmapované aspekty inkongruencie v súvislosti s PCA terapiou. Každý z týchto prípadov je sprevádzaný úzkosťou, ktorá vyplýva z potenciálneho nesúladu s organizmom. Táto úzkosť môže byť znakom maximálnej inkongruencie každej ľudskej bytosti. Hoci každý človek má potenciál pre zmysluplné konanie a poznanie, sprevádza ho stav neistoty a nikdy nemožno vedieť, ako sa tento potenciál zrealizuje a či sa vôbec zrealizuje. Práve preto nikdy presne nemôžeme vedieť, čo máme robiť. Inými slovami, všetko bolo vymyslené okrem toho, ako žiť. Ontologicky podmienenú inkongruenciu teda možno považovať za istú nespokojnosť s tým, že sme zraniteľní alebo úzkostliví. Podobne aj aktualizačná tendencia, ktorá privádza mnoho klientov k terapii sa často môže javiť ako nepokoj z niečoho, čo klient nedokáže presne definovať. Terapeuti sa často stretávajú s klientmi, ktorí trpia kreatívnym blokom aj napriek tomu, že títo klienti sa navonok javia ako úspešní. PCA terapiu často navštevujú aj ľudia, ktorí síce dokážu vytvárať a udržiavať intímne vzťahy, napriek tomu sa z času na čas cítia byť osamelí. Ďalej sa objavujú aj klienti, ktorí napriek svojmu intelektu a prehľadu sa cítia zmätení v istých situáciách. V neposlednom rade možno spomenúť klientov, ktorých život je sprevádzaný pesimizmom a zúfalstvom napriek akademickým a kariérnym úspechom. Podľa Rogersa klient prichádzajúci do PCA terapie je zraniteľný alebo úzkostlivý a cieľom terapie, okrem odstránenia úzkosti, je sprevádzanie klienta pri jeho osobnostnom raste ktoré sa týka prijatia jednotlivých životných situácií. V PCA terapii sa to dosahuje vďaka terapeutickému vzťahu. Kľúčovým konštruktom terapeutického vzťahu je empatia terapeuta a akceptovanie zážitkov klienta. Klienti pomocou terapeutického vzťahu sa stávajú kongruentnými a následne dokážu akceptovať svoje prežívanie. Kongruencia získaná pomocou terapie môže zlepšiť schopnosť spracovať zážitky a prehĺbiť autentickosť.

Keď sa klient zbaví nadbytočných presvedčení, ideálov, hodnôt – vrátane podmienok ocenenia – môže dôjsť k zmierneniu úzkosti a zraniteľnosti, avšak zbaviť sa trvalo všetkých pocitov úzkosti nie je možné. Hlavnou úlohou terapie je vybudovanie silného puta medzi terapeutom a klientom, ktoré umožní klientovi skúmať bolestivé a niekedy desivé aspekty jeho života. Klient následne dokáže objaviť slobodný spôsob bytia. Nazeranie na druhú podmienku z ontologického hľadiska poskytuje relatívne stabilný základ pre koncept nedirektívnosti. (Bozarth, 2000) Vzhľadom na množstvo diskusií o nedirektívnosti v rámci terapie môže spôsobiť mätúco, že nedirektívnosť nie je zaradená medzi šesť základných podmienok. Myslíme si, že zaradenie nedirektívnosti medzi základné podmienky je kľúčovou úlohou a nedirektívnosť terapeuta je pre PCA terapiu nevyhnutná. Bez schopnosti a záväzku pracovať s klientovým referenčným rámcom, terapeut pravdepodobne nebude schopný sa venovať konštitutívnym zážitkom týkajúcim sa inkongruencie, ktoré klienta priviedli k terapii. Direktívne terapie majú tendenciu „interpretovať” ťažkosti klienta podľa už existujúcich teoretických foriem, akými sú napríklad nevedomé konflikty, prvotné traumy, psychopatologické kategórie a pod. Podstata nedirektívnosti podľa nášho názoru spočíva v tom, že prežívanie a prejav inkogruencie je subjektívne pre každého klienta. Terapeut v rámci PCA terapie sa snaží zostať blízko referenčného rámca klienta pomocou bezpodmienkového pozitívneho prijatia a empatie. Nedirektívnosť v praxi znamená riešenie problému pomocou jazyka a symbolov, ktoré nie sú odlišné od jazyka a symbolov klienta. Nedirektívnosť terapeuta môže znamenať dialektické a dialogické spojenie s klientom, odhaľujúc jednotlivé aspekty ich osobnosti týkajúce sa kongruencie a inkongruencie. Terapeutický vzťah môže zmeniť klientovo sebapoňatie a uľahčiť jeho prežívanie. Rast v osobnej a medziľudskej sfére vedie ku schopnosti autonómnej voľby, k určovaniu vlastných hodnôt a ku schopnosti vytvárať nové životné skúsenosti, ktoré sú pre klienta zmysluplné.

Organizmický proces oceňovania je prítomný vo všetkých životných oblastiach človeka. Rast smerom k plnému fungovaniu podľa Rogersa teda neznamená žiadny abstraktný ideál transcendencie. Aby sa tento rast uskutočnil, terapeuti nepotrebujú „preformulovať” problém klienta do ich vlastných systémov.

Heideggerova defnícia fenomenológie presne vyjadruje podstatu nedirektívnosti v rámci terapie. Podľa Rogersa (1951) klient je jediný, kto dokáže úplne poznať dynamiku svojho prežívania a správania. PCA terapiu považuje za najetickejšiu a najradikálnejšiu aplikáciu existenciálnej filozofie do praxe.

Myšlienky na záver

Existenciálna podmienenosť inkongruencie a jej súvislosť so smrteľnosťou rozširuje význam druhej podmienky pre prax PCA terapie. Buddhizmus a Heideggerova fenomenológia zdôrazňujú nevyhnutnosť a užitočnosť tohto uvedomenia.

Pohľad na človeka ako na bytosť, ktorá sa dokáže meniť, nám umožňuje spojiť ontologicky podmienenú úzkosť s potenciálom človeka byť rozhodný, slobodný, zodpovedný a pod. Existencializmus sa prejavuje iba implicitne v súčasnej podobe PCA terapie. Hlavným účelom tohto článku bolo objasniť existenciálny základ PCA terapie a získané poznatky poukazujú na širokú použiteľnosť Rogersových nevyhnutných a postačujúcich podmienok terapie.

References

Barrett-Lennard, G.T. (1962). Dimensions of therapist response as casual factors in therapeuticchange. Psychological Monograph, 76 (43), 562. Person-Centered & Experiential Psychotherapies 13 Downloaded by [Devang Vaidya] at 15:07, 21 October 2013

Frankel, M. & Sommerbeck, L. (2005). Two Rogers and congruence. In B.Levitt (Ed.), Embracing non-directivity: Reassessing person-centered theory and practice in the 21st century (pp.40-61). Ross-onWye, UK: PCCS Books.

Bozarth, J.D. (2000, March). Non-directiveness in client-centered therapy: Avexed concept. Presented at the Annual Meeting of the Eastern Psychological Association in Baltimore.

Cohn, H.W. (2002). Heidegger and the roots of existential therapy. New York: Continuum.

Ellingham, I.H. (2011). Carl Rogers’ fateful wrong move in the development of Rogerian relational therapy: Re-titling ‘relationship therapy’ ‘non-directive therapy’.

Person-Centered & Experiential Psychotherapies, 10(3), 181– 197.

Gendlin, E. (1978). Focusing . London: Rider.

Grafanaki, S. (2003). “On becoming congruent”: How congruence works in person-centred counsel-ling and practical applications for training & practice. In J. Watson, R. Goldman, & M. Warner (Eds.), Client-centered and experiential psychotherapy in the 21st century: Advances in theory, research and practice (pp. 278– 290). Ross-on-Wye, UK: PCCS Books.

Grafanaki, S., & McLeod, J. (2002). Refinement and expansion of the concept of experientialcongruence: A qualitative analysis of client and counsellor narrative accounts of significant events in time-limited person-centred therapy. Counselling and Psychotherapy Research, 2(1), 20–33.

Heidegger, M. (1962). Being and time. Oxford: Blackwell

Levitt, B. (Ed.) (2005). Embracing non-directivity. Ross-on-Wye, UK: PCCS Books.

Proctor, G. (2002). The dynamics of power in counselling and psychotherapy. Ross-on-Wye: PCCS Books.

Proctor, G. (2008). Gender dynamics in person-centered therapy: Does gender matter?

Person-Centered & Experiential Psychotherapies, 7(2), 83–94.

Proctor, G., & Napier, M.B. (2004). Encountering feminism. Ross-on-Wye, UK: PCCS Books.

Rogers, C.R. (1951). Client-centred therapy. London: Constable.

Rogers, C.R. (1957). The necessary and sufficient conditions of therapeutic personality change. Journal of Consulting Psychology, 25, 95–103.

Rogers, C.R. (1959). A theory of therapy, personality, and interpersonal relationships, as developedin the client-centred framework. In S. Koch (Ed.), Psychology: A study of a Science, Vol. III: Formulations of the person and the social context (pp. 184–256). New York: McGraw Hill.

Rogers, C.R. (1961). On becoming a person, a therapist’s view of psychotherapy. London: Constable.

Sartre, J.P. (1948). Existentialism and humanism. London: Methuen.

Schmid, P.F., & Mearns, D. (2006). Being-with and being-counter: Person-centered psychotherapy an in-depth co-creative process of personalization. Person-Centred & Experiential Psychotherapies, 5(3), 174–190.

Speierer, G.-W. (1996). Client-centered therapy according to the Differential Incongruence Model(DIM). In R. Hutterer, G. Pawlowsky, P.F. Schmid, & R. Stipsits (Eds.), Client-centered and experiential psychotherapy. A paradigm in motion (pp. 299– 311). Frankfurt am Main: Peter Lang.

Tudor, K., & Worrall, M. (2006). Person-centred therapy. A clinical philosophy. Hove: Routledge.

Warner, M. (2000). Person-centred therapy at the difficult edge: A developmentally based model of fragile and dissociated process. In D. Mearns, & B. Thorne (Eds.),

Person-centred therapy today – New frontiers in theory and practice (pp. 144–171). London: Sage.

Warner, M. (2007). Client incongruence and psychopathology. In M. Cooper, M. O’Hara, P.F.Schmid, & G. Wyatt (Eds.), The handbook of person-centred psychotherapy and counselling (pp. 154–167). Houndmills, Basingstoke: Palgrave.

Warner, M. (2009). Defence or actualisation? Reconsidering the role of processing, self and agencywithin Rogers’ theory of personality. Person-Centred & Experiential Psychotherapies, 8(2), 109– 126.

Worsley, R. (2006). Emmanuel Levinas: Resource and challenge for therapy.

Person-Centred & Experiential Psychotherapies, 5(3), 208–220

Súvisiace články