Náhľad do princípov fungovania restoratívnej spravodlivosti
Mladík zaryto hľadí do zeme, zatiaľ čo žene sediacej oproti nemu stúpa tlak. „Tak ty si ani nepamätáš, akej farby bolo moje auto, čo si ukradol?!“ Nie, naozaj si nespomína, bolo len jedným z mnohých, ktoré mu prešli rukami… Nezamestnaný, chalan z najnižšej spoločenskej triedy, deliaci sa o chatrný byt so svojou matkou a neurčiteľným počtom ďalších ilegálnych prisťahovalcov. Bývalej majiteľke auta je jasné, že svojich 4000 dolárov, ktoré žiadala ako odškodné, nikdy neuvidí. Má toto stretnutie zmysel?! Je vôbec nejaká nádej, že sa tento človek bude niekedy v živote správať ináč?
Zástancovia restoratívnej spravodlivosti, súčasťou ktorej sú aj stretnutia podobné tomuto, sú presvedčení, že dôležitejšie, než potrestanie vinníka, je obnovenie vzťahov. Na všetkých úrovniach, na ktorých je to len možné: medzi páchateľom a obeťou, medzi páchateľom a komunitou, medzi páchateľom a štátom, medzi obeťou a štátom a pod. Zločin sa tu primárne chápe nie ako previnenie sa proti existujúcim zákonom a normám, ale ako zločin proti ľudským vzťahom. Hlavným prvkom restoratívnej spravodlivosti – a zároveň jej najväčšou slabinou – je, že páchatelia musia prijať osobnú zodpovednosť za svoje kriminálne konanie, za škody a útrapy spôsobené iným.
Ničiaca ruka trestajúcej spravodlivosti
„Máme najnižšiu kriminalitu za posledných 40 rokov!“ optimisticky hlásal titulok jedných z kanadských novín. Natalie DeFreitas, konzultantka a psychologická poradkyňa pracujúca s komunitami väzňov, má na túto ružovú štatistiku vlastnú hypotézu: ak máme, tak len preto, že sme všetkých strčili za mreže. Bez ohľadu na vek, bez ohľadu na to, či to bol ich prvý priestupok, bez ohľadu na to, aké vyhliadky do budúcna to prinesie – odsúdeným aj komunite. Čo bude so spoločnosťou, keď sa všetci dostanú von? Odpoveď naznačuje iná štatistika: 70 % odsúdených spácha ďalší priestupok alebo trestný čin ešte v prvý rok po prepustení z väzenia. Čo tento fakt hovorí o efektivite systému spravodlivosti, aký je v Kanade teraz? Jedným z problémov je, že ľudia idú z väznice do úplne rovnakých negatívnych spoločenských podmienok, ktoré ich ceste za mreže „napomohli“. Samotný pobyt v cele im nedáva skutočnú motiváciu zmeniť sa a zároveň ich ani o krok nepriblíži k lepšiemu poznaniu, ako zmenu uskutočniť (ak nerátame know-how od spoluväzňov, ako byť profesionálnejší vo svojom „remesle“). Ako má zamknutie do cely človeku pomôcť porozumieť, aký dopad má jeho čin na obete a na spoločnosť? Ako môže tomuto porozumeniu napomôcť súdny proces, kde obeť trestného činu nemá vlastný hlas a hovorí za ňu kultivovaný obhajca?
Naučiť sa „rozumieť hudbe“
Skeny mozgov väzňov, ktorí boli klinicky diagnostikovaní ako psychopati, naznačujú, že kľúčom k schopnosti porozumieť, čo prežíva druhý človek, je amygdala. Táto je u empatického človeka veľká a aktívna, u väčšiny skúmaných väzňov bola zmenšená a vykazovala malú aktivitu. Väzeň napríklad pozeral na fotografiu smutného človeka, opisoval slovami smútok, ale vnútri v mozgu sa na túto emóciu nespustila žiadna odozva. Daniel Reisel, doktor realizujúci spomínaný výskum, to popisuje „akoby poznali slová, ale nerozumeli hudbe“. Dá sa naučiť „rozumieť hudbe“? Ukazuje sa, že áno, ale zatváranie do ciel je prekážkou tohto učenia. Výskum na myšiach (ktoré majú, mimochodom ako sociálne zvieratá aj podobné reakcie amygdaly na emocionálne podnety ako človek) ukazuje, že jedince zatvorené v niečom podobnom celám, osamote a s minimom podnetov, nielenže neprospievajú, ale vyvinie sa u nich čudné, opakujúce sa správanie. Tieto prirodzene spoločenské tvory strácajú schopnosť vzťahovať sa k iným myšiam, správajú sa dokonca agresívne, ak sú opäť v ich spoločnosti. V kontraste s tým, myši vychovávané v širších spoločenstvách, s bohatými podnetmi – kolotočmi, rebríkmi, možnosťou objavovať, demonštrovali jav zvaný neurogenéza, ktorý neguje viac než 100 rokov starú doktrínu v neurovedách o tom, že dospelý organizmus nevie vytvárať nové mozgové bunky. Okrem toho tieto myši podávajú lepší výkon aj v úlohách zameraných na učenie a pamäť.
Alternatíva pre vystresované amygdaly
Nové mozgové bunky sú veľmi citlivé na stres – a začína sa bludný kruh: stresový hormón znižuje rast nových buniek, to spôsobuje zníženú schopnosť organizmu prispôsobiť sa prostrediu, a to následne prežívanie stresu ešte zvyšuje. Nie je iróniou, že ľudia, u ktorých by si väčšina spoločnosti želala „nové“ zmýšľanie a konanie, sú držaní v stresujúcich podmienkach, ktoré rast nových mozgových buniek znemožňujú? A nielen to, zaujímavé sú aj ekonomické čísla: napr. v Kanade stojí uväznenie jedného človeka na rok približne 115 000 dolárov. Ročný program restoratívnej spravodlivosti stojí asi 10 000 dolárov. Po absolvovaní tohto programu prichádza k recidíve údajne len v 15 % prípadoch (oproti 70 % v prvom roku po prepustení u ľudí, ktorí si svoj trest len „odsedeli“ bez akéhokoľvek alternatívneho programu). Navyše, restoratívna spravodlivosť vôbec neruší systém tradičnej justície. Vo vybraných prípadoch dostane obvinený napr. možnosť voľby: buď si „odsedí“ dlhší čas, alebo sa mu čas vo väzení skráti, ak bude participovať na stretnutiach, ktorých cieľom je napomôcť mu k plnšiemu uvedomeniu si dôsledkov svojho činu. Iniciátorom stretnutí môže byť niekedy inštitúcia (súd, mediátori), niekedy samotná obeť alebo rodinný príslušník či priateľ obete. Účasť je založená na slobodnom rozhodnutí – aj obete, aj páchatelia môžu návrh na stretnutie odmietnuť. Stretnutí sa môžu okrem mediátora, páchateľa a obete zúčastniť napr. priatelia alebo rodinní príslušníci oboch strán, členovia polície, miestnej komunity či školy – vždy závisí na kontexte trestného činu. Viacerí obvinení, ktorí si vybrali cestu restoratívnej spravodlivosti, spomínali, že stretnutia, ktoré im zo začiatku teoreticky pripadali ako „ľahšia voľba“, boli často tak emočne náročné, že si želali radšej vrátiť svoje rozhodnutie späť a trest si odsedieť v samote cely.
Námietky voči restoratívnej spravodlivosti
Trestné právo je oblasť prirodzene prepletená s ľudským strachom. Tvárou v tvár nepochopiteľným a brutálnym zločinom je ohrozená naša vlastná potreba života v bezpečnej komunite. Z nášho presvedčenia, že my by sme podobných činov za žiadnych okolností neboli schopní, pramení úplne automatické delenie na „my“ a „nebezpeční oni“ – a keď sú „oni“ od nás oddelení mrežami a vysokým múrom, prináša nám to pocit bezpečia. Kritici restoratívnej spravodlivosti sa obávajú, že táto a podobné alternatívne formy nastoľovania spravodlivosti, podrývajú tradičnú justíciu, podnecujú k tomu, aby samozvaní členovia komunity „zobrali spravodlivosť do vlastných rúk“, vedú k zľahčovaniu zločinov (obzvlášť násilia mužov voči ženám) a aj tak nedokážu nastoliť skutočnú zmenu a zvrátiť recidívu. Je veľa ľudí, ktorí spochybňujú význam dialógu medzi páchateľom a obeťou a majú strach z opätovnej viktimizácie obetí. Obavy sú pochopiteľné – a často sa zakladajú aj na reálnych negatívnych skúsenostiach. Hoci myšlienku restoratívnej justície praktikovali už domorodé kmene Ameriky a Nového Zélandu, jej účinnosť v našej západnej kultúre je veľmi závislá od spôsobu, akým sa uvedie do praxe. Najmä programy restoratívnej justície, ktoré sú nedostačujúce, nekonzistentné alebo skončia predčasne kvôli nedostatku financií, môžu skutočne narobiť viac škody než osohu.
Prečo prizývať k spolupráci ľudí, ktorí vykonali také hrozné veci?
Poradkyňa Natalie DeFreitas vraví, že túto otázku dostáva často. Jej odpoveď? „Predstavte si, že najhroznejšia vec, ktorú ste kedy spáchali, by bola zrazu vystavená všetkým na očiach. Aký by to bol pocit? Restoratívna justícia sa zameriava na veľmi dôležitý princíp: ľudia sú hodnotnejší, než najhoršia vec, akú kedy spáchali.“ A tak obeť ako aj páchateľ nemusia byť v tejto situácii pasívne figúrky čakajúce, ako o ich budúcnosti rozhodne tretia strana. Pretože spravodlivosť nie je niečo, čo sa nám „deje“. Spravodlivosť je niečo, čo spoločne budujeme.
Zrazu vstúpi do rozhovoru doteraz mlčiaci priateľ rozhorčenej ženy. Nakloní sa k zlodejovi áut a uprene sa mu zahľadí do očí: „Ja ťa poznám! Poznám ťa, lebo som bol kedysi presne ako ty…“ A vyrozpráva svoj príbeh prichyteného zlodeja áut, ktorému sa podarilo dostať späť život do vlastných rúk. Skončí otázkou: „Čo ťa vlastne robí šťastným, v čom si dobrý?“ „Som výborný umelec!“ odpovie chalan sebavedomo. Jeho matka, ktorú si vybral ako svoj sprievod na toto stretnutie, prepukne v smiech: „Pche, nemôžeš predsa zaplatiť tejto žene 4 000 dolárov svojím umením!“ Preruší ju okradnutá žena: „Vlastne môže. Ak mi namaľuješ vílu Cililing z Petra Pana, ktorá bude taká vysoká ako ja, odpustím ti celý dlh.“ Všetci prítomní na seba hádžu nechápavé pohľady – naozaj počuli dobre? Víla Cililing?! Chalan sa chytil výzvy – zanedlho si našiel prácu, aby mohol nakúpiť všetko potrebné na svoje dielo. Komunita mu zohnala skúseného umelca, ktorý mu pomohol napnúť plátno a ostatné technické detaily. V priebehu pár týždňov je obraz hotový a žena, ktorej len prednedávnom ukradol auto, ho pozýva do svojho vlastného domu, aby jej pomohol dielo nainštalovať… Nasledujú ďalšie umelecké projekty v rámci komunity a nakoniec sa bývalý zlodej áut zapojí do programu, kde pomáha podobným chalanom, akým bol on sám.
Alžbeta Baratková
Zdroje:
- An Example of Restorative Justice with Sujatha Baliga
- Rethinking the Impact of Traditional Justice: Natalie DeFreitas at TEDxVancouver
- Daniel Reisel: The neuroscience of restorative justice
- Morris, A. (2002) Critiquing the Critics: A Brief Response to Critics of Restorative Justice. The British Journal of Criminology, Volume 42, Issue 3, 1 June 2002, Pages 596–615, https://doi.org/10.1093/bjc/42.3.596
- Strémy, T., Kurilovská, L., Vráblová, M. (2015): Restoratívna justícia. Praha: Leges, 344 s.
file:///C:/Users/AB/Documents/PCA/clanky/F-135607039_Restorativna_justicia_2015_web.pdf
- Kočan, Š. (2013) Súčasné uplatňovanie prvkov restoratívnej justície. In: Eds. Medelský, J.: Súčasné uplatňovanie prvkov restoratívnej justície. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie. Paneurópske právnické dni.