„This is f**ing racist…“ zaznelo mi pri ušiach. Otočil som sa. Nezdá sa mi to? Ale áno, je to tak. Predo mnou pár – Nemec a Írka, rozprávajú sa o téme, ktorá podľa mňa s rasizmom absolútne nesúvisí. Byť označený za „rasistu“ je dnes zjavne v móde…
Sám vlastne už ani neviem, čo to slovo znamená. Kedysi som vedel, dnes už nie… Dnes už aj mňa označujú za „rasistu“ – inverzného, ani neviem, či také niečo existuje…
Vraj diskriminujem „bielych“ tým, že sa domáham ochrany pred nimi.
Veď sme si všetci aj tak rovní, či nie? Načo mi potom treba ochranu?
Stále nad tým premýšľam. Možno som aj ja rasista, hlboko vnútri. Pritom ma ale prekvapilo, keď sa sused sťažoval, že mu „Cigáni z jeho dvora ukradli plechy na strechu” a ja som nezaznamenal žiadny súcit s jeho utrpením. Ani náznak. Pritom bol úplne rozhorčený. Pristihol dvoch Rómov práve vtedy, keď jeden z nich zvnútra dvora podával cez vysoký plot susedove plechy druhému. Druhý Róm ukladal plechy na ulici na káru, akoby boli jeho. Plechy určite skončili v zbere… Asi som rasista, ale bolo mi ľúto Rómov. Veď hej, kradnú, ale aké to asi je, narodiť sa ako Róm? Aké vyhliadky do života má taký malý Róm? Kedysi dávno, bolo to tuším v tretej triede, ma triedna učiteľka poslala doučovať spolužiaka. Róma. Chodil som k nim domov. Cvičil som s ním čítanie, písanie a trochu matematiku. Potom sme sa spolu na dvore hrávali. Bol o rok starší, lebo prepadol. Na našom priateľstve mi vtedy nepripadalo nič zvláštne. Ako pionieri sme sa učili pomáhať slabším. Teraz to znie asi absurdne. Neviem, či deti zo škôl chodia ešte do osád doučovať rómske deti. Určite by to pomohlo aj jedným, aj druhým. Mne to určite otvorilo oči. Teraz to vidím. Vtedy som si neuvedomoval žiadnu zvláštnosť. Pripadalo mi to prirodzené. Dokonca som tam chodil rád. Otca asi nemali, ale spolužiakova mama bola ku mne vždy milá. Vždy nám spravila čaj a mne ponúkla cukríky. Ja som cukríky odmietol. Rodičia ma učili nejesť u cudzích ľudí. Vraj to bolo neslušné. Bál som sa preto niečo si vziať aj od Rómov. Spolužiakova rómska mama moje odmietnutie brala s pochopením, teraz si to myslím. Vlastne neviem, ako to brala. Vždy sa usmiala a pohladkala ma po hlave. „Veľmi pekne ďakujem,” povedala vždy, keď som odchádzal. Páčilo sa mi, aká je starostlivá a aká bola úctivá ku mne. Ako každá mama… asi. Pritom nás od detstva učili vnímať rozdiel. V čom? Ani neviem. Vnímal som len, že od malička vyrastám oddelene od Rómov. Všade nejaké bariéry, hrádze a priekopy…
Nedávno som ja sám nachytal dve rómske deti, ako vynášali cez dieru v našom plote staré dosky a nakladali si ich na detskú káru. Postavil som sa k diere a keď sa objavil malý Róm s doskou pod pazuchou, opýtal som sa: „Kto vás tam pustil?” Chlapec úctivo odpovedal: „Nik ujo, bola tam diera.” „Diera?” opýtal som sa. „Však áno, určite je tam diera, ale za tou dierou je cudzí pozemok. Nemôžete tie dosky odtiaľ len tak kradnúť.” Chlapec zvesil hlavu. „Musíme ich doniesť domov. Otec by sa hneval, keby nás niekto chytil.“ Pochopil som… Kradnúť je pre Rómov nutnosť. Spôsob, ako prežiť. Kto nekradne, okráda svoju rodinu. Som rasista, ale bolo mi tých deti ľúto. Nechal som im dosky a tešil som sa, že ma rodičia nikdy neposielali kradnúť… Viem, aké to je vyrastať v cudzom svete. Rozdiel medzi „nami“ a „nimi” sa dá vždy poznať. Ja ho poznám vždy, keď sa na mňa niekto obráti po anglicky. Vtedy som rasista a vtedy sa aj s úsmevom ohradím: „Načo sa mi vlastne prihovárate po anglicky? Ja som Slovák. Rozumiem po slovensky… Asi trpíte predsudkami, nie? Ale áno, jasné, že to sú tiež predsudky.“ Niekedy moja reakcia Slovákov rozhnevá. „Cry me the river… Všade hľadáte akúsi diskrimináciu,” ohradil sa raz jeden a pokračoval: „Budete sa veľmi diviť. Ja nemám predsudky. Nikdy som žiadne nemal. Býval som na intráku s Vietnamcom, keď som bol mladý. Stále si dopisujeme. Nie veru, ja som nikdy predsudky nemal.“ Kontroval som.: „Hmm, tak prečo ste sa mi teda neprihovorili po slovensky?!“ Bolo to v kníhkupectve v STU. Človek, ktorý sa ohradil, bol vážený profesor. Podával mi vtedy ruku a prihováral sa mi po anglicky. Ani neviem, prečo mi svoju ruku vlastne podal… Asi chcel ukázať, že mu nevadí podať si ruku s „černochom“.
„Viete, nevyzeráte na typického Slováka,“ odpovedal profesor žoviálne a myslel to naozaj úprimne. Netušiac, že je rasista. Aspoň podľa mojej definície.
Usmial som sa. Preto mám vlastne radšej Rómov, pomyslel som si. Znie to absurdne, ale akosi vzbudzujem ich obdiv, možno je to akési vnútorné pochopenie. Možno aj ich závisť. Farbu pleti máme skoro rovnakú, ale aj tak je medzi nami rozdiel. Afroamerický rap z giet USA je zjavne populárny aj v osadách… Asi vyzerám ako rapper…
„Pozri na neho more, černý ako my. A odkál si?“ znela prvá otázka vo vlaku smerom na východ. Aj v tom vnímam rozdiel. Rómovia sa mi ani neprihovárajú po anglicky, ani mi nepodávajú ruky… Len sú zvedaví. Sú úprimne zvedaví a majú záujem.
„Som z Afriky,“ odpovedám.
„A máte tam aj krokodílov?“ znie ďalšia otázka.
„Áno, máme, aj žirafy a slonov,“ odpovedám.
„Ale ako ty pekne rozprávaš po slovensky, tak čisto.“
„Here we go again,” pomyslel som si. Tak sa asi cítil Ronald Reagan, keď niekto opäť spomenul jeho vysoký vek.
„Však áno, naučil som sa,“ odpovedám s úsmevom.
Nasleduje uznanlivé potrasenie hlavou. A potom zväčša ich príhovor k najbližšiemu typickému Slovákovi. „Pozrite, hovorí lepšie ako vy. V škole sa naučil!“
Rómovia to oznamujú vždy s akousi hrdosťou, akoby sa snažili „typických Slovákov“ presvedčiť, že aj oni majú na to, hovoriť čisto. Lepšie ako typickí Slováci.
Ibaže oni – Rómovia nemali moje šťastie. Asi ani šťastie môjho spolužiaka. Ich v škole nenaučili a ani nedoučovali. Teraz už na tom asi ani nezáleží. Vzdelanie už nie je pre nikoho asi dôležité. Hrdosť a rešpekt ale stále sú. Pre mňa a pre Rómov určite tiež. Rómovia akoby o tom chceli typických Slovákov presvedčiť. Ukázať, že aj keby nemali schopnosť rozprávať korektne po slovensky, človekom nemusí byť len ten, kto vyzerá ako „typický Slovák“.
Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom, znie staré slovenské porekadlo a „miluj blížneho svojho ako seba samého“ je jedno z prikázaní Starého Zákona. Som rasista. Čo to teda vlastne o mne hovorí? Koho nemám rád?
Peter Ingirš