Možno ste sa tiež už zamýšľali nad tým, či má význam zapojiť sa do občianskeho protestu. Alebo naopak patríte medzi tých, ktorí sa aktívne podieľajú na občianskych kampaniach a ste presvedčení, že je to správna vec. V oboch prípadoch hovoríme o akomsi postoji k veciam verejným – bez záruky výsledku. Ak je však výsledok to hlavné, čo u vás rozhoduje, potom stojí za úvahu zaujímavá zákonitosť takzvaného „pravidla 3,5 percent”.
„Každý jeden nenásilný protest, ktorý dosiahol hranicu 3,5 % aktívnej a udržateľnej participácie obyvateľstva, bol úspešný v dosiahnutí svojich stanovených cieľov,” vyhlásila Erica Chenoweth na TEDx talk v roku 2013.
Platí to aj o Nežnej revolúcii v 1989, kde Praha zažila odhadom pol milióna protestujúcich, čo predstavovalo približne 5 percent populácie vtedajšieho Československa, či o civilnom intenzívnom proteste v roku 1986 v Manile na Filipínach, kde na štvrtý deň protestu padol dvadsaťročný režim diktátora Ferdinanda Marcosa.
Objavenie tohoto pravidla či zákonitosti je výsledkom detailnej výskumnej práce profesorky politických vied na Havardskej univerzite. Erica Chenoweth sa zaoberala otázkou, Čo rozhoduje o úspechu či neúspechu civilných protestov? Zozbierala mnoho relevantných údajov o nenásilných, ale aj násilných protestoch od roku 1900 a analyzovala možné príčiny ich úspechu či neúspechu. Zo štúdie taktiež vyplynulo nasledovné:všetky občianske protesty, ktoré presiahli hranicu 3,5 % populácie, boli nenásilné. Navyše, nenásilné protesty boli v priemere štyrikrát početnejšie ako tie násilné
To je pre mňa mimoriadne podnetná štatistika, keďže dáta nikdy neklamú. Vytvárajú jasnú hranicu medzi tým, čo si o protestoch myslíme, vrátane našich predsudkov, a tým, čo je reálne. Nezriedka som sa stretol s názormi ako „protesty nemajú význam”, „protesty nič nezmenia” či „je to iba nepodstatná časť populácie, ktorá nič nezmení”.
Nenásilie víťazí
Autorka ďalej skúmala dôvody skrývajúce sa za týmto pozoruhodným javom. Čo sa týka kritéria počtu účastníkov, tu majú nenásilné protesty voči násilným navrch zrejme kvôli oveľa nižším nárokom na participáciu. Nenásilná občianska kampaň vie prilákať veľmi široké spektrum obyvateľov rôznej profesie, veku, pohlavia a fyzických predispozícií, kdežto násilné zhromaždenia sú odkázané na fyzicky zdatnejších a odhodlanejších, ochotných podstupovať riziká agresívnych stretov, ba aj zranení. Samozrejme, násilnosti sa dejú aj na nenásilných zhromaždeniach, avšak tieto protesty vnímajú ľudia ako oveľa bezpečnejšie. Preto majú civilné protesty obrovský potenciál prilákať rôznu diverzitu populácie, vrátane jej voči protestným akciám „ambivalentných” členov.
Erica Chenoweth tiež odhalila, že nenásilné protesty, ktoré prebehli v rozmedzí rokov 1900 až 2006, mali dvojnásobne vyššiu pravdepodobnosť úspechu ako tie násilné.
Jednou z ďalších príčin úspechu nenásilného protestu je akýsi kaskádovitý efekt. Žiadny režim neexistuje vo vákuu, ale je vzťahovo poprepájaný s ďalšími ľuďmi. Čím je vyšší počet protestujúcich a čím je vyššia ich diverzita, tým sa zvyšuje vplyv a dopad zhromaždenia na spoločnosť. To v konečnom dôsledku znamená, že ambivalentní ľudia v rôznych verejných sektoroch začínajú prehodnocovať svoju lojalitu, keďže majú záujem z dlhodobého vzťahového hľadiska vychádzať s ľuďmi zo svojho okolia.
Súhrn štúdie
„Kľúčovou tézou výskumu je fakt, že nenásilné civilné protesty sú úspešnejšie v dosahovaní svojich stanovených cieľov v porovnaní s násilnými, a to najmä pre väčší potenciál zhromažďovať veľké masy participujúcich s bohatou diverzitou. Násilné protesty nielenže nie sú schopné akumulácie väčšieho počtu účastníkov, ale sú taktiež odkázané na externú zahraničnú pomoc,” uvádzajú Erica Chenoweth a Maria Stephan v súhrnnej štúdii Why Civil Resistance Works: The Strategic Logic of Nonviolent Conflict.
Stavebným kameňom úspechu je teda veľkosť masy a diverzita. Vyššia diverzita (profesia, pohlavie, vek, vierovyznanie, komunity) zvyšuje šancu napojenia na rôzne zložky režimu. Jedným zo zlomových momentov je prehodnocovanie či zmena lojality členov štátnych bezpečnostných zložiek. Akýkoľvek režim či zriadenie, ktorého bezpečnostné zložky odmietnu nasledovať príkazy, je odsúdený na zánik. Zároveň treba spomenúť, že dostatočný počet účastníkov protestu je nutnou, nie však postačujúcou podmienkou úspechu. Ukazuje sa, že stratégia (frekvencia a miesta protestov, bojkoty, stávky, intenzita, analýza opozície a štruktúra jej podpory) a schopnosť adaptácie civilného protestu, významne zvyšujú pravdepodobnosť dosiahnutia želaného výsledku.
Situácia na Slovensku
V marci 2018 Slovensko zažilo najväčšie protesty, aké sme tu mali od Nežnej revolúcie v roku 1989. Počet účastníkov doma i v zahraničí presiahol 120-tisíc. Toto číslo je nižšie ako spomínaných 3,5 percenta (len 2,2 %), aby to bolo 3,5 %, muselo by sa zapojiť približne 190-tisíc obyvateľov Slovenska. Avšak, ako uvádzajú štatistiky autorky, existuje veľa príkladov, kedy k zmene režimu postačovalo aj oveľa menej účastníkov ako 3,5 %. Netrúfam si posúdiť úspech kampane na Slovensku s účasťou vyše 2,2 %, na základe ktorej odstúpil premiér krajiny. Faktom ale je, že zásadná zmena žiadaná „ulicou”, bola dosiahnutá, aj keď neprišlo k zásadnej zmene „režimu”. Z toho by sa dala vyvodiť nádej, že vôľu ľudí ochotných vyjsť do ulíc a nenásilne vyjadriť svoj nesúhlas a požiadavky, nemôžu ignorovať ani vrcholoví politici, ktorí bežne nemajú morálne zábrany systematicky a relatívne úspešne klamať a manipulovať voličov.
Uvedená štúdia ukázala, že ľudia majú obrovský vplyv na spoločnosť, ak sa rozhodnú konať, a to najmä nenásilným spôsobom ukazovať svoj postoj či nesúhlas. Ja sám som na protesty začal chodiť len nedávno, pretože som vyrastal v prostredí, kde ma naučili, že protesty nielenže nemajú zmysel, ale že sú spravidla vždy nebezpečné až násilné. Postupom času, poznávaním samého seba, svojich hodnôt a postojov som svoj názor na protesty začal prehodnocovať. Bol som veľmi prekvapený a zároveň dojatý, keď som na svojom prvom proteste v roku 2018, kde boli tisícky ľudí, videl celé rodiny s deťmi. Navyše sa zhromaždenie nieslo v pokojnom duchu, bez akéhokoľvek náznaku násilia či nepokoja. Momentálne uvažujem tak, že národ je ako veľký komplexný organizmus, ktorý sa neustále vyvíja a má istú mieru citlivosti k veciam verejným. Citlivosť k tomu, ako zvolení verejní činitelia spravujú krajinu. Každým protestom sa táto citlivosť „cibrí” a poháňa spoločnosť k prehodnocovaniu toho, čo sa práve deje. A tu vidím veľký význam roly jednotlivca/občana vo fungovaní štátu. Každý z nás je zodpovedný za preukázanie svojich postojov, každý z nás vie pracovať na svojej citlivosti.
Preto si myslím, že nenásilné protesty sú kľúčové pre „zdravie” každej slobodnej spoločnosti a zároveň prevenciou voči represívnym režimom. Otázkou pre každého z nás je, do akej miery ukazujeme náš nesúhlas, kedy a prečo mávneme rukou a ideme radšej ďalej.
Hovorí sa, že na to, aby zlo vyhralo, stačí, aby dobro mlčalo. Dobrá správa je, že stačí 3,5 percenta tých, ktorí mlčať nebudú.
Martin Kupec
- Zdroje
- Chenoweth E., Stephan M: Why Civil Resistance Works: The Strategic Logic of Nonviolent Conflict. Case Study Summary, s 216.